Najčistejší ostrov sveta - ostrov rugbistov a homosexuálov

Autor: Od pólu k pólu | 23.9.2015 o 11:00 | (upravené 23.9.2015 o 13:13) Karma článku: 11,84 | Prečítané:  6552x

Ľubo Fellner na „Expedícii Lapita 2015“ zavítal na neznámy ostrov južného Pacifiku a snažil sa ho dôkladne spoznať

Všetko je na internete. Či?

Internet zmenil cestovanie. Za pár minút vieme o destinácii kam sa chystáme všetko, zajednáme hotel, dopravu, stôl v reštaurácii.

No tu som sa nedozvedel nič. A neskôr som zistil, že aj to čo som sa dozvedelo bolo zavádzajúce. A tak som vyrazil do Berlína na najväčší cestovateľský veľtrh sveta, ITB. Tri dni som strávil na veľtrhu a väčšinu času v rozhovoroch s predstaviteľmi turistických “bordov” Polynézie. Tam mieri totižto moja ďalšia expedícia. Kultúra Lapita ma fascinuje roky a teraz sa chcem posunúť v poznaní o kúsok ďalej. V Berlíne boli všetci veľmi milí, dostal som materiály, moc toho nemali ale aj tak.

“Ako sa dostanem na ostrov Savai’i?”, preruším tie úsmevy. Je to štvrtý najväčší ostrov celej Polynézie (po Novom Zélande –má 2 väčšie ostrovy a po Big Islande na Hawaii), čiže žiadny zašivák. Nikto si nebol istý. “Mal by chodiť trajekt, väčšinou chodí z prístavu hlavného mesta. Odkiaľ presne?” pýtam sa, aby som ich naviedol na nejakú odpoveď. Sľúbili mi, že to zistia, že mi pošlu presné časy a ako dlho plavba trvá. Som predsa šéf najväčšej cestovky, perspektívny klient, aspoň takto ma tu predstavujú moji zahraniční partneri.

Nikdy mi nič neposlali.

Toto sa udialo v marci a začiatkom apríla som sa rozprával s najväčším belgickým odborníkom na cestovanie, žurnalistom, ktorý sa niekoľko desaťročí špecializuje čisto na luxusné cestovanie, s Robrechtom Willaertom. Práve v ten deň bol tamilský nový rok a my sme po oslave sedeli na brehu mora južne od Trivandrumu jedli krabov a popíjali Taittinger. On rozprával zážitky z Antarktídy a keď sa dozvedel, že chcem ísť na Savai’i pookrial. “Fakt? Voila. Perfaite …Bol som tam nedávno. Keď som chcel ísť naspäť nedalo sa, loď nebola. No hotelierka, u ktorej som býval z garáže vytlačila dvojplošník a na letisko do Apia som takto dobrodružne odletel.”

Logistika je to čoho sa obávam a toto mi teda odvahu nepridalo.

 

Samoa – ostrovy, kde vznikla Polynézska kultúra

 

A teraz som tu na Samoa, v štátiku v južnom Pacifiku, ktorý bol roky mojim snom. Prešiel som hlavné mesto Apia, prešiel som celý hlavný ostrov Upolu kol dokola a zopár razy krížom a dokonca aj ostrov Tutuila. Už viem, že aj iné informácie čo som z internetu získal nesedia.  Už viem, že to čo povie turistická centrála v Európe je veľmi vzdialené od skutočnosti tu na opačnej strane zemegule.

Až tu na mieste som našiel odkiaľ trajekt ide, no časy stale neviem. Respektíve neviem či sľúbený harmonogram aj platí. Viem len, že trajekt chodí každý týždeň v iný čas, ak teda ide.

Riskneme ten Savai´i ? Pozajtra odlietame do ďalšieho štátu a nemôžem si dovoliť tu skysnúť.  Inak vôbec mi to nepripadá ďaleko a to by som aj prepádloval, rozmýšľam nad najhoršou variantou, keby babka nevládala lietadielko z garáže vytlačiť.

Trajekt nakoniec nejde z hlavného mesta Apia, ale zo špeciálneho prístavu na opačnej strane ostrova. Vstávame skoro ráno, v hlave to mám aj po týždni v Oceánii stále poprehadzované a cítim sa ako o siedmej večer, na raňajky dám kilo papaye a čerstvé kokosové orechy. Trajekt ide zdá sa na čas, ľudia v prístave sú značne fotogenickí, tak pokojne čakajú, niektorí zdá sa mi aj zopár dní. Míňame koralový ríf, plavíme sa okolo dvoch ďalších ostrovčekov a pred nami sa zrazu týči obrovský zelený Savai’i s najvyššou horou Mount Silisili vysokou až 1858m. Čistá nepriechodná džungľa. Takto z diaľky to vyzerá nádherne, takto nejako sa musel cítiť kapitán Cook. Už sa blížime a romýšľam čo tu budeme robiť. Niekedy pred 15 rokmi som sa vybral krížom cez Rarotongu, hlavný ostrov Cookových ostrovov. Je to relatívne blízko (1550 km) krížom cez oceán smerom na juhovýchod, najbližšie väčšie súostrovie v polovici cesty na Tahiti. Zdalo sa mi to vtedy ľahké, pchch, 1550m to je nič. No v tom teple a v hustej džungli to bol výkon hodný maratónu. Všetko sa v džungli šmýkalo, žiadne značenie, bolo to ako drepovať v saune. Keď sme zbehli tesne pred zotmením na druhej strane k moru, hodili sme sa tam oblečení. Aj tak sme boli celí mokrí, od blata. Najvyšší vrch Rarotongi je 3x nižší než tu na Savaii. Takže turistika tak to nie. Pristávame v Sallelonga a vyberieme sa na trh, čo je centrum mesta a centrum všetkých znalostí.

Obec tu postavila také domčeky veľkosti kadibudky, kde majú jednotlivci možnosť predávať svoje produkty. Pod krytou strechou mladíci hrajú billiard, staršinovia karty a ostatní posedávajú vedľa kôpok svojej úrody. Taro, jam, platany – zelené banány, kokosové orechy. Vzduch sa nehýbe, všetko stojí. Žiadni turisti.

Vstupujem do jedného domčeka, do domorodého falé. Privíta ma korpulentná a usmiata Aveolela. Má jasno kam sa máme vybrať. Ja mám načítané, že mám ísť k lávovým poliam na sever. “To je blbosť. Určite choďte po južnej strane ostrova, zastavte sa u vodopádu, u prehistorických monumentov Pulemelei a potom ďalej až na koniec, sem –ukazuje.”

“A ako sa tam dostaneme?”

Táto otázku ju zaskočila. Na to nikdy nemyslela, veď tam nikdy nechodí. “Zavolám bratovi, on má auto” navrhne po chvíli a telefonuje a telefonuje no brat prekvapujúco nezdvíha. Tu sa zrazu objaví žltý autobus s nápisom Samoa a nakreslenou divokou domorodkou cez celý bok. Ten autobus je celý z dreva. Rám, podlahy, všetko je originálne vystrúhané. Naskakujeme, Aveolela zakričí šoférovi kde nás má vyhodiť a ideme.

 

 

 

 

Toto nie sú islandské gejzíry

 

Stojím na kraji útesu. Jakživ som také niečo nevidel. Hlboká modrá akú môže mať len veľký a hlboký oceán, vysoké štíhle sýtozelené kokosovníkové palmy, spenený príboj. A to najúžasnejšie, energia mohutného príboja vtesnaná do malých škárok vytvorených sopečnou činnosťou vystreluje vodu do ohromnej výšky ukazujúc nám silu prírody a nádherné Neptunovo divadlo. Chce značnú energiu dostať sa sem. No stojí to zato! Kvôli tomuto sa oplatí cestovať. Je to úžas…

 

Sme traja. Traja Slováci na kraji sveta. Apolónia, Milan a ja. Nikto iný tu nie je, ani nohy. Stojíme, pozeráme na to divadlo s pootvorenými ústami. Toto sme teda nečakali.

Ľudia poznajú Grand Canyon, Patagónske ľadovce, Niagarské vodopády. Tento prírodný úkaz by som prirovnal niekde sem.  Je to svetová špica! Na Niagarách sa tlačíte s tísíckami iných turistov. Tu sme samy.

Slnko kúsok od rovníka peče, o chvílu bude obed, no teplo nie je. Toto je prirodzená klimatizácia. Milióny kvapiek ochladzujú vzduch a je neuveritelne príjemne. Stojíme tu 10 minut, pol hodiny, hodina prejde akokeby nič.

Je to ohromná sila z ktorej ide na jednej strane strach, no na druhej strane ma to ťahá, nedá mi to a idem bližšie. Opatrne preskakujem mokré kamene a snažím sa nezaseknúť si nohu, vyhýbam sa padajúcej vode, ktorá plieska okolo mňa a  na koniec sa postavím kúsok od „gejzírov“. Je to úžasné, strieka to okolo mňa, hučí tak, že nepočuť slova, som celý mokrý. Každá siedma vlna je ešte jsilnejšia a vtedy “gejzír” vystrekne nado mnou, preletí ma a padá ďaleko za mnou na druhej strane. 

Je zaujímavé, že tento úkaz nie je vo svete známy. Väčšina ľudí ak vidí túto fotografiu povie Island. No gejzíry na Islande nevystrekujú tak vysoko, nie sú tak masívne a za gejzírmi nie je oceán.

Takýto prírodný úkaz môžete nájsť všelikde na svete ale najznámejší je v krajine Tonga (videl som) a najlepší je tu.

Stojím tam v tom hukote, stovky kíl slanej vody padajú na moju hlavu. Cítim sa malilinký oproti všemocnej prírode no zároveň akokeby v jej lone. Prežívam ohromný cestovateľský orgazmus, rozťahujem ruky ako Kristus na kríži, letím, som šťastný.

 

 

Pozorovať kultúru mimo múzea je v dnešnej dobe tým najväčším luxusom

 

Prechádzame krížom ostrovom a ja pozorujem najčistejšiu krajinu akú som kedy videl. Opäť musím porovnať s Islandom. Doteraz bol v čistote číslom  jeden práve Island, teraz sa na prvé miesto dostal v mojom rebríčku ostrov Savaii. Akokeby to tu denne vysávali.

Táto nádhera nie je sama sebou. Sámojská kultúra je striktne komunitná. Každá komunita má šéfa, náčelníka a ten dozerá na to ako sa jej členovia správajú, včítane poriadku. Spoločenské práce komunity sú bežnou záležitosťou a aj spoločenská kontrola navzájom. Je vám blbé, aby ste mali neporiadok, veď susedia to uvidia a dobré meno rodiny ktoré ste si budovali posledných 3000 rokov je v háji. Tak radšej ten papierik nehodíte na zem a posprejovať čosi je nemyslitelné a dôvodom nie je to, že spreje nedovážajú. Proste nie!

Rodina je súčasťou osobného života. Aiga je širšia rodina a tá je taktiež nadovšetko.

Starí ľudia tu požívajú najväčšiu úctu. Spoločnosť je taktiež značne kastová, každý je jednoznačne zaradený a vie, čo má robiť. Všetko toto sme sa mali čoskoro dozvedieť v praxi.

 

“Dobrú chuť” praje náčelník

 

Vzadu v buse sedí mladík v sukni lava lava s Pe’a. Pe’a je tetováž a tu na Samoa je to tradične od pása dole. Ucho mu slúži ako peňaženka, má tam drobáky.

On má navyše potetovanú aj pravú ruku a ľavé predlaktie. Za mnou dievčina, ktorá ide pozrieť rodičov. Robí na hlavnom ostrove seriózny džob, lebo vie čítať, je  policajtkou. A predo mnou mamička s dieťatkom s obrovskými čiernymi očami. Drevený autobus nemá sklá na oknách, podobne ako miestne domy, všetko je tu otvorené, aj srdcia domorodcov.

Keď čakáme na autobus smerom späť- dohodol som sa so šoférom, že určite príde a nech čakáme pod týmto stromom chlebovníka, tak dostávame pozvanie na obed. Náčelník aigy nás pozval. Poslal mladého člena rodiny a ten nás uvedie, “ukloňte sa teraz.” Náčelník pokývne spat, vystupuje seriózne, oblečený v lava lava no na vrchu už modré tričko. Civilizácia sem samozrejme už dorazila.

Ponúkne ma nech si sadnem hneď vedľa neho. Okolo je priestor, na tejto strane sedí úplne sám. Žiaden trón, sedí s prekríženými nohami na rohoži, tak ako všetci iní. Skoro všetci členovia aigy sedia vonku, tu dnu sedia iba staršinovia a náčelník, nikto iný. No na jedlo majú všetci to isté. To dostávame aj my. Je to bravčový guláš v jednej miske, v druhej geniálna ryba a k tomu miska kde som sa zľakol že ide o tatarku, no je to vyšľahané mlieko z kokosového orecha s cibulkou, mňam a ako príloha je “lopta” upečeného chlebovníka. Vynikajúce. Odlamujem si chlebovník a naberiem guláš a rybu a kokosovú omáčku a spolu je to výborné.

Komunita dnes robí zadarmo. Všetci sa zišli aby postavili falé (domček) pre návštevu. Tá pride a musí niekde bývať. A tak všetci muži museli povinne prísť a spoločne pracujú a stavajú. Náčelník ich teraz pozval na obed tak ako nás. Náčelník pozval a všetko organizuje, ale platia mladí farmári, členovia aigy, tí čo sedia vonku mimo chyže staršinov. A kto nepríde? Tak zaplatí pokutu 10 Tala za deň. Z povinnej práce sú vyčlenení iba ľudia, ktorých prácu komunita potrebuje. Napríklad majieľ obchodíka, ktorý sa mi predstavil ako Steve. Pracoval dlho v USA, no vrátil sa sem domov, lebo tu je pokojnejší život. On nemusí pracovať na stavbe fale, lebo jeho obchod je pre celú komunitu dôležitý, on musí mať otvorené.

 

Samoa a Madagaskar nemôžu byť geograficky ďalej. No kultúrne sú súrodencami.

 

Ani túto informáciu sa nedočítate nikde a je čisto vypozorovaná. Niečo som si totižto všimol.

Najvyšším základom samojskej kultúry je process Fa ‘aaloaloga. Niečo podobné som videl na Madagasakre. Je to dávanie darov. Veľmi formálna záležitosť, ktorá sa deje v duchu tých nastarších tradícii. Keď som to objavil, tak som ešte nevedel čo to je, no môj cestovateľský čuch mi dal vedieť, že je to dôležité. “Stoj” zakričal som nášmu šoférovi dreveného autobusíka. “tu sa niečo deje a ja to chcem vidieť” a vystúpili sme. V armáde USA ako aj v Americkej futbalovej lige je na počet obyvateľov najviac chlapov zo Sámoa. Oproti priemeru majú 40 násobne väčší výskyt. Sú to ohromné korby. Aj najväčší hráč svetového pohára rugby za rok 2015,  Uini Atonio aj keď hrá za Francúzsko a narodil sa na Novom Zélande, ak si zisťujete hlbšie, tak má rodičov a teda gény zo Samoa. Tento drobček meria 197cm, váži 145kg a je to útočník, ohromne rýchli a priebojný. Približujem sa teda pomaličky v miernom úklone, aby som niekoho neurazil. Vyberám si toho najväčšieho, najpotetovanejšieho chlapa. Náčelníci totižto sedia už vo vnútri. Dostávame povolenie, “len poďte, toto je pohreb” pozýva nás dvojmetrový do pol pasa nahý sympaťák s úsmevom od ucha k uchu.

Ženy držia v rukách akúsi dlhú záclonu. Touto obalia dom, aby bolo jasné, že v tomto falé niekto zomrel a rodina dlhé týždne trúchli. Za vrchstolom sedia pozostalé, ženy a členovia aiga im nosia dary. Najviac sa mi páčili rohože. Tieto sa ako dary nosia stáročia. Upletené z pandamusu slúžili kedysi ako platidlo. Myslel som, že toto už neuvidím, že namiesto rohoží už budú nosiť mixer či mikrovlnku. Mladé ženy primášajú dary na vystretých rukách vysoko nad hlavou, ukláňajú sa, ukazujú dary vdove a sestre zosnulého a následne dary ukladajú dozadu k obrazom nebožtíkov. Vidieť, že toto je prastarý zvyk, ktorý videli predvádzať ešte ako malé deti a teraz to opakujú a o pár desaťročí budú oni sedieť za vrchstolom a pozorovať prísnym pohľadom ako sa darí udržiavať tradičné pohyby ich vnučkám. Či to ešte generáciu vydrží je však otázne …

Dari mosia aj muži s dlhými vlasmi, ktorí sa vlnia v bokoch, za uchom čerstvá kvetinka. Homosexualita je na Samoa považovaná za normálnu. Tzv. Fa' afine sa obliekaju do ženských šiat a správajú sa ako ženy. Aiga ich považuje za cenných. V spoločnosti, kde su mužské a ženske pracovne úlohy striktne rozdelene oni totižto robia za obe pohlavia. Samojčania zvyknú hovoriť: " ak chceš mať vec dobre urobenú, požiadaj fa' afina" Už James Cook bol prekvapený koľko homosexuálov na ostrove vidiel. Organizujú tu dokonca voľbu “kráľovnej” krásy. Takúto úprimnú otvorenosť som nevidel ani vo štvrti Castro v San Franciscu.

Zosnulí sú pochovávaní priamo pred svojimi domami, presne ako na Madagaskare. Nie niekde v poli, ale presne na najlepšom mieste, na takom, kde máte svojho predka každý deň na očiach. Náčelníci majú náhrobky s mnohými poschodiami, presne ak na Madagaskare. Podľa mňa tu robia aj čosi v zmysle famadihana, no to musím vyzistiť na budúcej návšteve. Rohy zebu na hroby nedávajú, to určite nie. Zebu tu totižto nežijú (=

Okrem rohoží a plechoviek rybyčiek vidím prinášať aj fľašu Coca coly a v nej ruličku bankoviek. Kedysi sa peniaze dávali do rozpoleného kokosového orecha. Samojčania sú presvedčení, že kokosový orech “sa narodil” práve na ostrove Savai’i a odtiaľto sa potom rozšíril do celého sveta. Je o tom krásna legenda o zaľúbenom princovi menom Tuna, ktorý sa premenil na úhora a orech ak sa na neho niekedy pozriete zospodu z tej úzkej časti, naozaj vyzerá ako úhor, nájdete tu vždy malú papulku a dve oči.

 

 

Tradičná nedeľa

Aby sme mali samojskú kultúru dokonalú, v nedeľu sa vyberieme do kostola a následne na obed. Kostoly v Oceánii som už zažil, dokonca aj na Veľkú noc. Okolo ostrova je zdá sa viac kostolov než obyvateľov a neskôr sa nám aj priznávajú, že každú nedeľu chodia do iného kostola, striedajú to. Nepárne nedele chodia sem do kostola svätej Anny. Nádherne spievajú a náčelníci do kostola prichádzajú v tradičnom oblečení v “sukni” lava lava. Sú milí ale celkový ich postoj jasne dokazuje, že nie farár, ale oni sú tu vládcami.

Predtým ako sa v nedeľu ide do kostola, ženy rozžeravia kamene pred domom. Každý domček má vykopanú plytkú jamu a v nich kamene. Tu na Samoa to ani jama nebola. Ohniská sa používajú iba v nedeľu a tak keď idete z kostola si môžete všimnúť, že medzi kokosovníkovými palmami sa po celom ostrove do výšky šinú úzke biele stuhy dymu. Umu, ako sa ohnisko a aj nedelné jedlo nazýva je pripravené. Ženy do tejto primitívnej pece, ktorú kedysi používali aj starí Slovania, nahádžu nedeľné jedlo a prikryjú to listami. O chvílu je všetko hotové. Takéto jedlo som jedol na severnom ostrove Nového Zélandu, na ostrove Aitutaki aj na Oahu v turistickom centre. Tu na Samoa to nie je turistické. Sme u rodiny Mea’ole, ktorá túto “atrakciu” robí po prvý raz v živote. Prvý raz ukážu ako sa v nedeľu na Samoa je aj turistom. Ten domček je riadne zastrčený vo vnútrozemí a ani náš sprievodca ho dlho nevie najsť. Asfalt dávno zmyzol a my jazdími po hlinených cestičkách a pýtame sa okoloidúcich na cestu. No konečne sme tu.

Stará sa o nás domáca pani s malou dcérkou s veľmi inteligentnými očkami. Chlapy sú vonku, oddychujú.  Všetko rozložili na stôl v obývačke a našim prvým chodom je palusani. To sú mladé listy tara a v nich našľahané kokosové mlieko a toto je zapečené. Chutí to ako špenát so šľahačkou, ale je to prekvapujpco dobré. Sladkohorká zvláštna chuť a extrémne sýte. Ďalších chodom je oka, čo je marinovaná oceánska ryba v citronovej a kokosovej šťave. Niečo ako ceviche v Latinskej Amerike. A bombou na záver bolo faaiai čo boli kúsky ryby podávané v škrupine od kokosového orecha. Ryby, taro, kokos. Domáca pani aj dcérka neustále odháňajú muchy, tých je tu teda habadej. Najprv začínajú jesť starší členovia rodiny, mladší až potom a namladší nakoniec. Aj tu je úcta k starším jednoznačná, tak ako v celej aige.

Hľadanie polynézskych tradícii bez tanca by nebolo kompletné. Ženy sa pohybujú ladne a pomaly, muži to sú skôr bojové tlieskacie tance. Hudba je ako rondo, kde sa výrazná téma niekoľkokrát pri každom jednom tanci vracia. Tu na Samoa tancujú aj kuchárky aj servírky, pripadá mi to tak, že tanec ovláda ešte každý, stále je to živá súčasť kultúry.

Samoa to je tá pravá polynézska kultúra. Polynézia to je aj Hawai, Francúzska Polynézia s najväčším ostrovom Tahiti či ostrovy Nového Zélandu. No tu nájdete tradície už iba v múzeu či v turistických show, kam si musíte kúpiť lístok.

Na Samoa polynézska kultúra vznikla a stale je tu tou najsilnejšiou. Samozrejme to, že všetko uvidíte nie je garantované, človek musí mať riadne otvorené oči a následne srdcia, aby veci pochopil. Pohrebný ritual vidíte iba ak niekto zomrie, to isté svadobný. Chce to ohromnú dávku energie a väčšina cestovateľov to takto nezmapuje. Plus je to drahé, každý pohyb na Samoa je mnohonásobne drahší než na Hawai. No aj tí turisti čo niektoré veci vidia nevedia čo vidia, nedokážu postrehnúť výnimočnosť. Sme už ohlušená kultúra a preferujeme tursitické show pred nedokonalou skutočnosťou. Tu na Samoa Vám unikátnosť nikto nevysvetlí, správny bod nenasvietia reflektory a nezaznie hudobný tuš, po ktorom nasleduje potlesk a klaňanie. Tu sa proste žije. Vy si musíte odmyslieť modré tričko, zopár pick upov a mať silu odkryť podstatu. Potom zistíte, že je všetko tak ako kedysi.

Samoa sa však turistickému ruchu otvára. Už sme bývali v 5 hviezdičkovom hoteli. Zatiaľ je to jediný luxusný hotel štátu, no o pár rokov toho bude viac, turisti prídu a všetky tradičné veci zmiznú. Bohužiaľ aj na Samoa sa o pár rokov všetky zvyky presunú do turistického kultúrneho centra.

 

Aj veľké zmeny s úsmevom

 

Možno ste už o tomto malom štátiku predsa len počuli. Samoa sa zopár razy zviditelnila. V septembri 2009 sa vláda rozhodla že zmení strany, po ktorých sa jazdí. Premier Tuilaepa Sailele Lupesoliai Malielegao v rozhlase vyhlasil : "od dnešného dňa sa mení naša história, vodiči od tejto chvíle môžete zmeniť stranu. Teraz!" 3 dni bol zakázaný alkohol a celý národ dostal dvojdňovú dovolenku "aby si zvykol." 

Boli samozrejme aj protesty, šoferi autobusu argumentovali ze odteraz sa ich dvere budu otvárať do cesty…

Podobná drasticka zmena sa udiala keď na Samoa zmenili čas- posunuli dátovu hranicu. Jeden deň v roku proste preskočili. Zdá sa to jednoduché, zrušiť deň no skúste sa zamyslieť nad praxou.... Plus nad tym ako to funguje dnes. 

Teraz je medzi Samoa a Americkou Samoou vzdialenymi 100 km rozdiel DEŇ. A toto sme sa rozhodli otestovať. V ruke mám letenku a keď som začal čítať tak prvá letenka je 24.4. o 16.30. Skoro ma porazilo. Ved Bubacka skupina doleti na Samoa o 16,45. ( a ešte na iné letisko) a tento let teda zmeškáme. No potom som sa začítal podrobne. Ten let 24.4. je Pago Pago- Apia. Teda ide o spiatočný let. My mame vystavene správne letenky! Tam odletíme 25.4, no späť letíme 24.4. A údaje v systéme sa zobrazujú podľa dátumu, takže najprv mám zobrazenú spiatočnú letenku. Ufff.

Dnešný deň 24.4 si teda zapamätám. Prežijem ho celý na Samoa a zajtra prežijem ten istý deň 24.4. na Americkej Samoa.

No o tom niekedy nabudúce, OK? Ako aj o celej expedícii Lapita, ktorá v rámci 23 ročnej BUBO tradície mala ambíciu opäť poposunúť slovenské cestovateľstvo o krôčik vpred. Navštívili sme na nej 12 málo známych ostrovov Oceánie, ktorú postupne odkývame. Apropos viete aká je najkrajšia pláž sveta?

 

Šťastné cesty plné smiechu a mnoho intenzívnych zážitkov praje Ľubo Fellner.

 

 

 

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?