Štandardné turistické miesta sú preplnené turistami avšak už keď lietadlo pristáva na letisku v Anchorage tak vidno, kde je tá hranica. Smerom na sever a juh je osvetlená cesta, smerom na východ nádherné hory kam smerujú turisti na vyhliadkových letoch a na západ...nič. Minimum svetiel, žiadne autá. A ja som sa vybral práve týmto smerom.
Preletel som ponad mohutné aljašské rieky, husté lesy, ktoré postupne ustupovali tundre až som napokon pristál v Nome. Okolitá krajina nemá absolútne žiadne stromy napriek tomu už z lietadla boli vidieť čriedy pižmoňov, osamelé losy a kŕdle vtákov. O život tu núdza nie je. Celý región okolo mestečka Nome nemá žiadne cestné spojenie so zvyškom Aljašky. Buď letíte alebo raz za čas prídu kargo lode zo Seattle do miestneho malého prístavu. „ There is no city like Nome“ čítate na všetkých nápisoch. Letisko, ktoré je len obyčajným hangárom je predzvesťou divokého západu. Nome sa považuje za matku aljašských miest a naozaj kedysi bolo najväčším mestom krajiny a ako jedno z mála sa môže pýšiť akou takou históriou. Koncom 19.st a začiatkom 20.st tu traja „šťastní švédi“ objavili na pláži zlato. Vypukla tu šialená zlatá horúčka a počet obyvateľov mesta, ktorý bol niekoľko stovák miestnych Inupiatov stúpol na 100000. Každý išiel za svojim zlatým snom a mnohí ho našli. Dodnes je v Beringovom mori len pár metrov od brehu každý deň minimálne 10 ťažobných strojov, ktoré ryjú do morského dna a snažia sa nájsť zlato. Zvyšok mesta, učupeného na brehu vetrom bičovaného, šedého Beringovho mora žije svojim pomalým, ospalým životom. Asi rovnakým ako predtým čo sa tu našlo zlato. Mesto má dve hlavné ulice Front Street a Bering street a jeho architektúra je s výnimkou zopár štátnych budov, takmer exkluzívne drevená. Ulicami brázdia takmer výlučne terénne autá a na dvoroch vidno pripravené snežné skútre. Hustá hmla pravidelne mesto zahalí v nepreniknuteľnom závoji a nikde som nemal taký silný pocit, že príbeh z filmu The Fog sa mohol naozaj stať.Úsmevov bolo málo, ako keby vystihovali dominantné hmlisté počasie. Ako sa zabavíte na západnom konci sveta? Asi jedine poľovačkou. Takmer každý dom má vonku vystavené losie parohy a v mnohých garážach mám pocit sa neustále niečo pitve. V clivej samote aká v Nome panuje sa možno nie je čo čudovať, že práve tu pomerne nedávno zmizlo zopár ľudí a ich zmiznutie sa pripisuje mimozemšťanom. Je to pravda či lož? Ktovie. V tej hmle by ste si aj tak nič nevšimli.
Dominantným obyvateľstvom v uliciach sú pôvodní obyvatelia tejto časti sveta tzv. Siberian Yupik Inupiat. Pôvodom kdesi z ďalekej Sibíri kedysi dávno prekročili úzky pás Beringovho mora medzi Ruskom a osídlili pomaly celú Aljašku. Delia sa na tri podskupiny a jedna z nich sa sústredí práve tu v Nome. Bieli imigranti, ktorí v zvyšných 48 štátoch USA zdecimovali pôvodné obyvateľstvo sú aspoň tu v menšine. Väčšinou sú však zamestnaní zatiaľ čo takmer 30 percent Yupikov je nezamestnaných alebo vykonávajú podradné práce. V jednom však vynikajú a tým je lov. Ako jediné majú povolené loviť kedykoľvek a čokoľvek keďže je to súčasťou ich životného štýlu. Naozaj to nie je bezhlavé zabíjanie ale nakŕmenie celej rodiny. Aj tým sa z časti eliminujú pomerne nízke príjmy. Dve veci však obe skupiny spája a tým je spojenie Ruska a USA a legendárny závod psích záprahov Iditarod. Rusko je od amerických hraníc veľmi blízko a plánovaný tunel popod Beringov prieliv, ktorý by spojil Čínu, Rusko a Ameriku železnicou naberá na kontúrach. Podľa miestnych konšpiračných teórií sa rieši už iba financovanie a pôjde sa do toho. Ich pohľad na Rusko je diametrálne odlišný od nášho. Rusko je tu vnímané ako spoľahlivý partner, ktorý chápe ich drsný spôsob života a je mu kultúrne podobný. Z pohľadu Yupikov to chápem, keďže ich pôvodné rodiny a mnohí príbuzní žijú práve v Rusku na Čukotke a Kamčatke a možnosť navštíviť ich je malá. Nádej však zomiera posledná. Bielim imigrantom zas imponuje vojenská sila Ruska a „macho štýl vládnutia“ keďže aj ich život tu je hlavne bojom s prírodnými živlami a na jemnosť neostáva čas. Ako mi povedal Jim, ktorý je potomkov už piatej generácie bielych imigrantov a jeho prapraprapradedko prišiel tiež na zlatej vlne: „ Rusko je prirodzeným a jediným partnerom USA. Európa nezdieľa tie isté hodnoty. Sú susedmi, zatiaľ čo Európa je vzdialenou oblasťou „ treehuggers“, ktorí nevedia čo je život.“ Spojenie s Ruskom, je snom minimálne pre Nome.
Legendárny Iditarod
Každý rok v apríli sa Nome na týždeň zobudí, vtedy tu vrcholí najťažší závod psích záprahov na svete, legendárny Iditarod. Štart je na hlavnej ceste v Anchorage a cieľ na brehu Beringovho mora, na Front Street v Nome. Brutálny pretek, ktorý stelesňuje Aljašku. Pretek je spomienkou na rok 1925, keď v Nome zúrila epidémia a vakcína bola v Anchorage. Jediným spôsobom ako vakcínu doručiť a zachrániť ľudské životy bolo zdolať krutý zimný terén západnej Aljašky bez akejkoľvek civilizácie. Záprahy vyrazili a misiu splnili. Vznikol Iditarod. Zvierací hrdinovia Iditarodu sú dodnes v detských knižkách dôležitejší ako Mickey Mouse. A jeden z najlepších psov, volal sa Balto má dodnes sochu priamo pred zoo v New Yorku. Príbeh Iditarodu je veľmi silný.
V duchu rozvíjania slovenského cestovateľstva
Aby som sa k Rusku dostal ešte bližšie tak som sa dostal na vrtuľník, ktorý raz do týždňa zabezpečuje spojenie s jedným maličkým ostrovom. Little Diomede. Hovorí Vám to niečo? Najizolovanejšia dedina USA na ostrove Little Diomede. 75 tvrdohlavých Inupiat eskimákov, ktorí majú jediný kontakt so svetom cez helikoptéru, ktorá letí 1 x za týždeň a aj to iba ak počasie umožňuje lety. Nie je ničím nezvyčajným, že za mesiac sa neletí ani raz. Hmla, silný vietor a nepredvídateľné počasie nad Beringovým morom sú silnejšie. Aj preto v hangári kde sa nakladajú potraviny, lieky je najväčším fontom napísané „lieky majte vždy na minimálne 6 týždňov, keďže spojenie s Nome nie je vždy možné“. Na mape vyzerá ostrov ako malá bodka medzi dvoma veľmocami Ruskom a USA. Absolútne nedostupne. No BUBO tu v septembri 2015 pristálo! Pred 23 rokmi sme vznikl, aby sme rozvíjali slovenské cestovateľstvo a toto je náš ďalší projekt. Na mieste kde sa stretáva USA a Rusko sú dva ostrovy. Little Diomede (USA) a Big Diomede (Rusko). Iba americký ostrov je obývaný. Oba ostrovy delí od seba 4,2 km a v strede medzi nimi prechádza dátumová línia. Nie nadarmo ich volajú aj včerajší a zajtrajší ostrov. Keď majú Američania pondelok večer tak Rusi už utorok večer. Toto je zároveň jediné miesto na svete kde dátumová línia prechádza medzi dvoma krajinami, tak že ich vidíte. Takže keď náš pilot Mike letel presne po dátumovej línii tak síce sedel vedľa mňa ale bol technicky takmer 24 hodín pred mnou :) More a okolie je brutálne šedé. Mohlo sa tu točiť 50 odtieňov šedej. Hory, vody, obloha všetko je šedé a slnko pôsobí ako neželaný hosť.
Nemôžeš sa vzdať keď nevieš či je včera či zajtra
Keď je jasná obloha tak vidieť aj ruskú pevninu, brehy Čukotky. Domáci na Little Diomede a okolitých dedinách ako Wales, Kotzebue majú príbuzných na ruskej strane ktorých nikdy nevidelli. Každý obchod v najväčšom meste na pevnine Nome predáva americké suveníry a suveníry z Čukotky. Veď je aj prečo. 10000 rokov dozadu bol Beringov prieliv zamrznutý a po tomto "moste" prešli obyvatelia východnej Sibíri a osídlili Aljašku. Zvieratá ako kone prešli aj na územie dnešného Colorada a cez Beringov prieliv sa osídľovala Amerika. Niet sa čo čudovať, že najstaršie osídlenia v USA sa našli práve na Aljaške. Little Diomede je mlátené vetrom z každej strany. Z juhu do neho búši Beringove more, zo severu Čukotské a je úžasné, že tých 75 tvrdohlavých ľudí tu dodnes dokáže žiť a udržiavať svoje tradície. Pre mňa koniec sveta. Bližšie sa už k dátumovej línii nedá ísť a ste na mieste kde dnešok končí a okamžite je tu nový začiatok. Ten máte na očiach každý deň. Možno preto tu vydržali
Najsevernejšie mesto USA
Do konca leta ostáva ešte pár dní, aktuálne je 9.9. Pre Barrow, Aljaška to znamená mínus 2 a sneženie. Nádherné pláže Čukotského mora posiate prvým snehom. Všetky cesty sa tu momentálne opravujú kvôli búrke spred dvoch týždňov, ktorá priniesla veľké vlny čo sa dostali až do mesta a zmietli pobrežné cesty. Zdá sa, že je to tu štandardom. Najsevernejšie miesto USA, 11-te najsevernejšie mesto na svete to je Barrow. Mesto veľrybárov. Celé mesto žije tým, že o 17 dní začne lov veľrýb. Miestny Inupiat eskimos, alebo eskimáci ( konkrétne týmto toto pomenovanie vôbec nevadí, ale v Kanade by ste s tým nepochodili) 2x do roka lovia veľryby migrujúce do a z Beringovho mora. Jarný lov prebieha na tradičných člnoch z tulenej kože a more je plné ľadových krýh. Jesenný lov prebieha na otvorenom mori s motorovými člnmi niekedy stovky kilometrov od pobrežia. V preklade, každý šiesty obyvateľ sedí v člne a loví. Veľryby sú súčasťou ich folklóru, života a túto tradíciu dodnes ctia. 8 eskimáckych dedín na severe Aljašky (North slope area) môže ročne uloviť 51 veľrýb, ale iba v Barrow sa loví 2x do roka, pretože okolo tohto mesta veľryby migrujú. V ostatných sa koná iba jarný alebo jesenný lov. Celé mesto potom na krásnych temných plážach porcuje veľrybu a muktuk tj koža s tukom, ktorý sa je surový je tu dostupný celý rok. Eskimáci sú životne spojený s veľrybami a celý úlovok spracujú. Do obchodov sa nič nedodáva, všetko sa rozdá rodine a príbuzným. Veľrybie mäso ich drží pri živote už viac než 5000 rokov a bude aj naďalej. Každý je tu lovcom. Lov v tundre je pre nich prirodzený a ako pôvodný obyvatelia majú právo loviť kedykoľvek.
Tak to proste je
Izolovaný Barrow nemá žiadne cestné spojenie so zvyškom USA a ceny sú tu 3x vyššie ako " v dolných 48 štátoch USA" aspoň tak mi s hrôzou ukazovala cenovku rodina z Ohia. Verím tomu. Na druhej strane Barrow a okolo 11000 Eskimákov sedia na obrovských zásobách ropy a zemného plynu. Miestne korporácie, ktoré eskimáci založili patria medzi najväčšie na Aljaške a vôbec v USA. Preto sa niet čo čudovať, že každý dom má niekoľko terénnych áut, doslova desiatky snežných skútrov a saní. Vysoké ceny v obchodoch aspoň čiastočne mažú vysoké miestne platy a bonusy. Niekde som čítal, že tu stojí najdrahšia škola na svete a to som musel vidieť. Pozriete sa na ňu a obyčajná drevená budova. Pointa bola v tom, že ak na juhu stojí jeden klinec jeden cent tak tu 50 centov a postaviť čokoľvek bolo brutálne drahé. Veci sa však menia a s otepľovaním prichádza aj lepšie a spoľahlivejšie spojenie s prístavom v Seattle a pravidelnejšie a lacnejšie dodávky tovaru. Keby bol Barrow v Kuvajte tak je najbohatším mestom na svete, takto je síce extrémne bohatým mestom, ale obrovské sumy vynakladá už len na základné potreby mesta a až toľko ako Kuvajťanom im teda neostane.
Veľryba a eskimák
Dnešný Barrow je pre niekoho špinavé, zablatené, chladné mesto. Pre mňa miestom kde vidím a cítim na vlastnej koži, že ľad sa topí rýchlejšie, more už nezamŕza, ľadové medvede sa topia, lebo ľadových krýh je málo, mrože strácajú životný priestor a lovci, ktorí s nimi spolunažívali tisícky rokov nasledujú zvieratá stále ďalej a ďalej. Neviem či je to globálnym otepľovaním ( skôr si myslím, že naša planéta má svoje cykly a tento pojem je nesprávny) faktom, je že Barrow sa stal ideálnym miestom na pozorovanie klimatických zmien. Vedci z celého sveta sa tu stretávajú a sledujú zmeny. Ich najväčším pomocníkom sú práve Eskimáci. Veľryby, ktoré ulovia sa analyzujú, z ich príbehov je jasné koľko snehu ubudlo, kadiaľ viedli migračné trasy. Eskimáci dávajú modernej vede oveľa viac ako prístroje a moderný svet im zasa správne umožnil pokračovať v svojej tradícii lovcov veľrýb. Veľryba a Eskimák sú spojený neoddeliteľným putom. Za každú ulovenú veľrybu poďakujú vyšším silám a aj veľrybe samotnej. Vravia „ Nato, aby sme mohli uloviť veľrybu tak tá s tým musí súhlasiť a odovzdať sa nám“. Stačí aby plávala o sto metrov ďalej a nemajú šancu. Vždy sa však jedna nájde, ktorá sa dá chytiť a umožnila komunite prežiť ďalší rok. Pred každým domom je vykopaná permafrostová chladnička, v ktorej skladujú mäso. Trvalo zamrznutá pôda a rozmrznutie malej časti počas krátkeho leta, si vynútila, aby všetky domy boli postavené na koloch, lebo inak každé leto spadnú. Staré eskimácke „zemljanky“ t.j. priehlbina v zemi ponad ktorú na spoja veľrybie kosti a prikryjú kožami sú už len na obrázkoch a v archeologických vykopávkach.
Prichádza teda prvý sneh a to znamená, že sa už vôbec nebude chodiť peši. Kvôli snehovým búrkam a častému výskytu ľadových medveďov v meste sa jazdí všade autom alebo skútrom. Skúter štartujete aj na 50 metrový presun. V Barrow na deň nezávislosti nemajú ako v jedinom meste USA ohňostroj...lebo slnko nikdy nezapadá. Mesto, kde je 60 dní nonstop slnko a 60 dní nonstop tma, kde je priemerná ročná teplota tesne pod nulou je na okraji turistických ciest. Ak však máte možnosť tak sa sem poďte pozrieť. Mesto Eskimákov, veľrýb, medveďov na vrchole sveta. Veľa severnejších miest už nie je. Šťastnú cestu prajem.
Tomáš Hušek
