Libanon - arabská krajina, ktorá prijíma utečencov

Autor: Od pólu k pólu | 17.9.2015 o 18:34 | Karma článku: 12,28 | Prečítané:  5831x

Svet ďakuje Európe, že prijíma sýrskych utečencov a popritom si ani nevšimol, že do Libanonu ich za posledné tri roky prišli dva milióny. 

Aby tento údaj znel zaujímavejšie, treba podotknúť, že počet Libanoncov žijúcich v tejto krajine, ktorá je rozlohou 4x menšia ako Slovensko sú 4 milióny. Keby sme chceli mať rovnaký pomer v Európskej Únii, tak by k nám muselo prísť 200 miliónov(!) utečencov. Okrem Sýrčanov je k tomu v Libanone pol milióna Palestínčanov, množstvo Arménov, Bangladéšanov, Etiópčanov, atď. Znie to priam šialene, no aj napriek tomu sa tu všetci rešpektujú, nepáchajú sa žiadne atentáty, nenarastá kriminalita, ženy stále chodia v krátkych šatoch a ľudia sa neboja chodiť do kostolov. V skratke, nedeje sa tu nič, čoho sa obávame v Európe.

Otázka utečencov prichádzajúcich do Európe je v posledných dňoch témou číslo jeden a mne je veľmi ľúto, keď čítam komentáre plné nenávisti a strachu. Som však presvedčená, že tento strach a nenávisť pramenia z nepoznaného. Aj keď si veľmi vážim prácu novinárov, často hľadajú senzáciu a popravde, negatívna informácia vyvoláva oveľa viac vášní ako tá pozitívna. Je to v poriadku, aj zlé správy treba vyrozprávať, ale nemali by byť jedinými, ktoré počúvame, pretože potom si svet predstavujeme ako oveľa horšie miesto, akým v skutočnosti je a bojíme sa ho. Žiť v strachu je nebezpečná vec, pretože keď sa bojíme jeden druhého, nikdy nebudeme schopní spolupracovať a vyriešiť naše problémy.

Možno nemáte čas a príležitosť sadnúť si s utečencami k jednému stolu a rozprávať sa s nimi, zistiť, že sú to normálni ľudia, ktorí žiaľ majú oveľa väčšie problémy ako máme my. Ja tú príležitosť však v Libanone mám a preto by som sa s vami rada podelila o pohľad, ktorý som na celú situáciu získala.

Chodila som na hodiny arabčiny k sýrskemu žene. Má rovnaké priezvisko ako vysoko postavená osoba v sýrskej vláde. Človek by povedal, že to môže byť výhodou, no keď ju spolu s otcom v aute zastavili bojovníci daesh (isis), bol to obrovský problém. Bez akýchkoľvek ďalších otázok ich zajali, väznili a plánovali popraviť. Našťastie jej rodina nepatrila medzi chudobné a dokázali zaplatiť obrovské výkupné. Predstavte si ako sa museli cítiť. Sýriu nikdy opustiť nechceli, je ich domovom, no po tom čo sa dostali na slobodu, nerozmýšľali ani chvíľu a ich auto sa nezastavilo až kým neboli za hranicami Libanonu. Po dvoch mesiacoch sa im do Libanonu podarilo dostať aj jej mamu, manžela a dve krásne dcérky. Obrovskú vilu v sýrskom meste vymenili za malý byt na okraji Bejrútu a príjem tejto kedysi bohatej rodiny závisí od toho, či si dokážu nájsť nejakú dočasnú „brigádu“.

Práca pre Sýrčanov v Libanone je veľmi komplikovanou témou. Keďže ich je obrovské množstvo, pracovné povolenia dostávajú len na prácu na stavbách. Právnici, alebo ekonómovia pracujúci na stavbách... Samozrejme, potom je tu aj čierna práca, ale ani s ňou to nie je najružovejšie. Chlapci vykladajúci tovar v supermarkete na rohu mojej ulice sú Sýrčania. Majiteľovi supermarketu sa oplatí ich zamestnať, pretože sa o nich nestarajú žiadne odbory. Pracujú oveľa viac hodín ako môžu pracovať Libanonci a plat majú výrazne nižší ako domáci. Nie raz som počula, že sa jedná takmer o moderné otroctvo. Keď si chcú zobrať týždeň voľna, jednoducho im povedia, ok, ale potom sa nemusíte vracať. Získať prácu lepšiu ako majú je pre nich skoro nemožné, no pravdepodobnosť, že prídu aj o tú, ktorú majú je vysoká. Rada sa s týmito chlapcami rozprávam. Sú neuveriteľne inteligentní a napríklad mi poradili zoznam naozaj zaujímavých kníh od arabských autorov. Keď odišli zo Sýrie, boli ešte na strednej škole. Teraz do školy nechodia, pretože semester v Libanone stojí v priemere 2000 dolárov.

Keby som mala napísať niečo viac k finančnej situácii, tak minimálny plat v Libanone je okolo 500 dolárov, Sýrčania samozrejme zarábajú menej. Najlacnejšie byty v Bejrúte stoja približne 800 dolárov, čo je už samo o sebe veľmi komplikované. Množstvo z nich si nemôže dovoliť bývať v „normálnom“ byte a tak prespávajú v garážach, nedokončených stavbách a podobne. To ešte stále rozprávam o mestách ako Bejrút, alebo Tripolis. Existujú oblasti, v ktorých je to oveľa horšie.

 

Väčšinu svojho voľného času v Libanone trávim so Sýrčanmi. Sú to neuveriteľne milí ľudia, pozitívne naladení, no často však počúvam aj veľmi smutné príbehy: „Chýba mi moja mama, pozri tu je na fotografii. Spolu s otcom. Pred naším domom na vidieku. Mali sme dom v Aleppe, ale padla na neho bomba a nemohli tam zostať. Ja som odišiel pred tromi rokmi. Mal som 19 rokov a povolali ma na vojnu. Rodičia sa o mňa báli, tak ma poslali do Libanonu. Veľmi mi chýba Sýria, ale nemôžem sa tam vrátiť, išiel by som do väzenia, mučili by ma. A na tejto fotografii je moja sestra so svojím synčekom. Má dva roky, ja som ho nikdy nevidel. Ale dúfam, že ho uvidím čoskoro. Dúfam, že vojna skončí čím skôr. Vieš, niekedy aj ja rozmýšľam, že by som išiel do Európy, mohol by som tam študovať a keď sa vrátim do Sýrie, budem niekto. Tu som nikto, tu ma nemajú radi...“

Situácia v mestách je lepšia ako tá na vidieku. Samozrejme aj samotní Libanonci na vidieku žijú v ťažkých podmienkach, no na opísanie podmienok Sýrčanov však neexistuje iné slovo ako čisté zúfalstvo a beznádej. Nemajú povolenie na stavbu vlastných príbytkov a tak vznikajú stanové osady. Najmä v bezprostrednej blízkosti sýrskych hraníc sú niektoré menšie, v niektorých býva aj tisíc ľudí. Predpokladá sa, že v stanových osadách žije viac ako milión utečencov. Žiadna elektrina, žiadna voda, nikto neodnáša odpadky, príbytky z kartónov, v lete žiadna klimatizácia, v zime žiadne kúrenie. Niekoľko detí cez poslednú zimu zomrelo na podchladenie. Ľudia bez práce, bez jedla, bez pomoci. Celý deň pod ostrým slnkom, snažiac sa dopestovať aspoň nejaké ovocie a zeleninu aby neumreli od hladu. Priznám sa, po tom, čo som videla ako títo ľudia „žijú“ sa mi nezaspávalo ľahko.

V Libanone neexistuje ani jeden utečenecký tábor pre Sýrčanov. Ťažko povedať, či je to dobré, alebo zlé. V táboroch by im určite bola poskytnutá väčšia pomoc, ako keď sú roztrúsení po celej krajine. Libanon sa však oháňa (mierne sebecky) ľudskými právami a tým, že ich nechcú izolovať v táboroch ako napríklad v Jordánsku. Najväčší utečenecký tábor na svete sa nachádza práve v tejto krajine, v jordánskom Zaatari žije viac ako milión Sýrčanov, nemajú tam školy, OSN bolo nedávno nútené obmedziť humanitárnu pomoc a tábor ľudia opúšťať nemôžu. Ľudia všetkých sociálnych vrstiev len prežívajú zo dňa na deň. Videla som reportáž o dievčati, ktoré sa doma chcelo stať doktorkou. Nebyť vojny, tak medicínu určite vyštuduje. Keďže túto možnosť v Jordánsku nemá, tak jediné čo jej zostáva je vydať sa – ako 17-ročná. Reportáž sa volala Stratená generácia a rozprávala o tisícoch detí, ktoré kvôli vojne, za ktorú nemôžu, prichádzajú o svoju budúcnosť.

Podľa neoficiálnych čísiel v Turecku sa nachádzajú 4 milióny utečencov. Problémom tejto krajiny je však, reč. Rozdiel medzi turečtinou a arabčinou je asi ako medzi španielčinou a švédčinou. Jediné miesto, kde sa turecky Sýrčania môžu učiť sú utečenecké tábory, ktoré sú však plné. Keď jazykom domácich nehovoria, zamestnať sa môžu opäť len v prácach ako umývači riadu, alebo šiči oblečenia. Plat nízky, podmienky zlé a čas aby sa naučili jazyk minimálny.

Áno, tieto krajiny sú bezpečné. Hneď po prekročení hraníc sa vám nechce veriť, že len pár kilometrov od vás zúri najhoršia vojna od Druhej Svetovej vojny. Sú to krajiny, ktoré so Sýriou susedia a bezpochyby sú to krajiny, ktoré prijímajú najviac utečencov, no ich kapacity nie sú neobmedzené. Na druhej strane, utečenci sú ľudia ako vy alebo ja, ktorí chcú mať život, aký žili, kým nebola vojna. Jednou vecou je prežívať a druhou vecou žiť. Možnosť, že v Európe budú môcť študovať, pracovať, spraviť si kariéru je vďaka európskym zákonom oveľa vyššia ako v krajinách, ktoré označujeme ako bezpečné, no sú ekonomicky oveľa slabšie.

Nezabúdajme, že najviac utečencov na Svete bolo práve z Európy a iné krajiny nám pomohli, keď sme utekali (najviac počas Svetových vojen). Treba podotknúť, že máme podpísaných množstvo medzinárodných dohovorov v ktorých sme sa zaviazali pomáhať utečencom. Oficiálna definícia utečenca je človek, ktorý sa nemôže vrátiť do krajiny svojho pôvodu bez toho, aby bol ohrozený jeho život.

Na záver by som celú tému rada trochu odľahčila. Nebojme sa, že tvár Európy sa zmení. Tvár Brazílie sa napríklad vôbec nezmenila aj napriek tomu, že v nej žije 7 miliónov Libanoncov – dokonale integrovaných. Možno ste videli zábery tancujúcej Arabky na karnevale v Riu a ani vás nenapadlo, že sa možno volá Fatima. Keď som pri menách, arabskými emigrantmi (alebo potomkami emigrantov) sú napríklad Shakira, Steve Jobs, Salma Hayek, miliardár Carlos Slim, Tony Shalhoub, ktorý stvárnil slávneho detektíva Monka, alebo Zinedine Zidan – jeden z najslávnejších Francúzov.

Petra Kováčová

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?