Vietnam. Príťažlivou Indočínou

Autor: Od pólu k pólu | 8.9.2015 o 9:34 | Karma článku: 7,54 | Prečítané:  2312x

Krikľavo zelené ryžové políčka, spomienky na ničivú vietnamskú vojnu, milióny motoriek, zašpicatené klobúky skláňajúce sa nad úrodou, bohémsky Saigon, historické sídlo cisárov v Hue a staré uličky Hoi Anu. Vietnam...

Sever proti juhu. Tak by sa dala v skratke opísať vojna, ktorá Vietnam zmenila a z veľkej časti zničila. Už vtedy stáli proti sebe dve vietnamské veľkomestá. Hanoj na severe a Saigon na juhu a hoci je vojna našťastie minulosťou, rivalita miest zostala. Hanoj zostal hlavným mestom krajiny, ale Saigon, alebo teda dnešné Ho Či Minove meste mu šliape na krk a stáva sa ekonomickým tigrom Vietnamu. Prvé, čo návštevníka v niekdajšom Saigone upúta je chaos na ceste. Motorky. Tisíce, ak nie milióny motoriek denne premenia cesty na dravé rieky poskladané z plechov a výfukových plynov. Zastavia na semafore a naskočením zelenej sa všetci rozbehnú a chodcovi nedajú najmenšiu šancu prežiť. Osem miliónová metropola juhu je mestom kontrastov. Chudobné, zastrčené štvrte, kde sa predáva tovar z prachu ulice sa striedajú s nablýskanými výškovými domami pod ktorými sa prechádzajú moderní Vietnamci v oblekoch s telefónom pri uchu a dohadujú ďalší biznis. Život sa tu v Ho Či Minovom meste odohráva na ulici. Kruhové objazdy a malé námestia zdobia sochy vietnamských hrdinov a z letákov, bilboardov a stien na všetko dozerá „strýček Ho“ ako zvyknú Vietnamci familiárne prezývať Ho Či Mina, ktorý svojim revolučným duchom zmenil dejiny celej krajiny. Ženy vo farebných šatách už odkryli svoje hrnce a tie začali neskutočne rozvoniavať. Varia tradičnú polievku pho bó, vývar plný slížov, hovädzieho mäsa a pre chuť sa do neho pridáva mäta či iné bylinky. Chutí tak dobre, že má človek pocit akoby jedol najlepšiu polievku sveta. Na ulici sa tu dá stravovať bez problémov, no v meste neďaleko tržnice stojí aj podnik, kde svoju misku pho bó zjedol aj Bill Clinton. Niektoré uličky obsadili predavačky kvetov s tradičnými, špicatými klobúkmi, ktoré poznajú aj za hranicami Vietnamu. Nenosia ich len ľudia pracujúci na ryžových políčkach, ale bez problémov na ne narazíte aj v meste. Predierať sa vietnamským trhom patrí k unikátnych zážitkom. Ľudia predávajú mäso, zeleninu, exotické ovocie, dračie ovocie alebo pitháju, ktorá je symbolom Vietnamu, niektorí sedia na zemi a paličkami vyberajú slíže z hustej polievky a do toho sa preženie desiatka motorkárov, pričom niektoré motorky nesú na svojich ramenách aj štvorčlennú rodinu. Pri malom oltáriku s podobizňou Budhu zapaľuje žena niekoľko vonných tyčiniek a hoci sa komunistický režim snažil náboženstvo obmedziť, nepodarilo sa mu to. Do ulice vrhajú tiene staré stromy a chlapík mačetou seká kokosové orechy, zapichne do nich slamku a predáva ich okoloidúcim školákom.

Ho Či Minove mesto bolo kedysi hlavným mestom Južného Vietnamu a túto epochu dodnes pripomína prezidentský palác. V roku 1975 jeho bránu prerazili tanky a Severný Vietnam dobyl svojho južného suseda. Palác stojí na konci hlavného bulváru a vstupuje sa doň z obrovského námestia vyplneného fontánou. Zdobí ho niekoľko červených zástav so žltými hviezdami a na streche rastú exoticky vyzerajúce palmy. Palác na tomto mieste stál už v nepokojnom 19.storočí, kedy si Francúzsko v Indočíne upevňovalo svoj vplyv, no súčasná stavba pochádza až z roku 1962. Nesie v sebe ducha socialistickej architektúry a vo vnútri vyzerá presne tak, ako to návštevník očakáva. Kreslá, dlhé stoly, šachovnice, nevkusné obrazy, vázy, kusy nábytku, portréty Ho Či Mina a človek dostáva akýsi obraz nostalgie z toho, že všetko mu je akosi známe z domova. O mnoho zaujímavejšie, než prezidentský palác pôsobí nádherná katedrála Notre Dame. Saigon zvykli Francúzi prezývať „Parížom Orientu“ a aj vďaka tejto stavbe tu kúsok starej, parížskej atmosféry zostalo. Zostali tu aj chutné, chrumkavé bagety, francúzština, no Notre Dame patrí k najkrajším budovám celého mesta. Jej dve tehlové zvonica držia na svojich špičkách kríže a v parku pred katedrálou stojí Panna Mária. Pred pár rokmi sa dokonca ocitla vo svetle reflektorov, pretože sa o nej hovorilo, že roní skutočné slzy. Údery bubnov, tanec a spev sa ozýva spomedzi davu ľudí. Muži preoblečení za drakov tu skáču, tancujú a všetci sa spoločne bavia. Vietnamci oslavujú nejaký sviatok a vedia si ho dokonale užiť. Neďaleké finančné centrum je moderným srdcom mesta. Mieša sa v ňom francúzska koloniálna architektúra so sklobetónovými mrakodrapmi naplnenými kanceláriami. Obchody luxusných značiek, drahé hotely, vynikajúce reštaurácie a obchodné centrá. Aj Vietnamci túžia žiť takýto život a tu môžu. Chaos a hluk sa utíši až na nábreží rieky Saigon. Len niekoľko lodí sa plaví po prúde a Saigon sa odrazu stal tichým a pokojným mestom. Večer však znovu ožije, jeho nočné svetlá pohltia mesto a ponoria ho do víru zábavy. Nočný život zdá sa, akoby tu nikdy nekončil a hoci sa o New Yorku hovorí ako o meste, ktoré nikdy nespí, tak Saigon alebo teda Ho Či Minhove mesto mu dokáže konkurovať. Večerné uličky sú prehliadkou vietnamskej gastronómie. Polievky, extrémne čerstvé jarné rolky, grilované ryby, krevety, úhor či misky naplnené slížmi tu dostať takmer všade. K tomu fľašku oroseného Saigonu a dokonalý večer sa začne rysovať.

Mesto Hoi An ležiace v strednom Vietname je synonymom krásy, pokoja a tradičnej architektúry. Jeho meno znie v preklade „pokojné miesto stretnutí“ a kto tu strávi nejaký čas, musí mu dať za pravdu. Hoi An vyrástol v stredoveku na brehu rieky Thu Bon a vďaka svojmu obchodu s koreninami v priebehu 16.a 17.storočia rozprávkovo zbohatol. Do mesta sa nasťahovali najlepší architekti z okolia a premenili ho na výstavnú skriňu vietnamskej architektúry. Dnes je jeho staré mesto pod patronátom UNESCA a za posledné roky ho objavujú turisti z celého sveta. Nie je však preplnené, práve naopak, pri potulkách starými, ošarpanými uličkami v tieni budhistických chrámov a aristokratických palácov má človek pocit, že mu celý Hoi An patrí. Ikonou mesta sa stal Japonský most. Je maličký, a pri pohľade z diaľky vypadá akoby sa dal ukryť do dlaní. Je z dreva, obvešaný lampiónmi a doplnený exotickými ornamentmi. Skutočný symbol. Hlavná ulica je podobne ako most plná lampiónov. Večer keď zasvietia musia pripomínať nádhernú nočnú oblohu. Na viacerých miestach sa v Hoi Ane lampióny dokonca vyrábajú a preto nesie prezývku „mesto lampiónov“. Uličky križujú útle usmievavé ženy s nákladom na ramene. Pripomína obrovské misky váh a obe strany sú naložené tropickým ovocím. Na prvý pohľad vyzerajú ľahké, ale kto ich chytí do rúk ten pocíti ich váhu. Farebnosť Hoi Anu dotvárajú kvety a historickú patinu vyčarujú staré fasády domov. Ich interiér je drevený, plný čínskych znakov, drakov, vonných tyčiniek a ticha. Aj tu sa život odohráva najmä vonku na ulici. Koloniálne budovy majú dve poschodia, balkóny, vyrezávané kamenné okenice a mnohé dnes slúžia ako penzióny či reštaurácie s tradičným vietnamským jedlom. Aj tu sa všade podáva polievka pho, no výber je snáď desiatka rôznych variácií. Medzi dvoma chrámami stojí nenápadná čajovňa, kde sa z krásnych ozdobených porcelánových kanvičiek popíja vietnamský zelený čaj. Nesmierne sa sem hodí a geniálne dopĺňa tradičné hoi anské jedlo zvané "Hoianská ruža". Z jemného ryžového cesta sa vytvarujú taštičky kam sa uloží kreveta. Všetko sa posype opraženou cibuľkou, zaleje vývarom a delikatesa tak typická pre Hoi An je na svete. Zopár pouličných obchodníkov kráča ulicami a snaží sa predať drobnosti, aby zarobili niekoľko tisíc dongov. Rieka kedysi slúžila ako dopravný kanál, no dnes sa po nej plavia len drevené lode s ženy v klobúkoch, ktoré vozia turistov. Nábrežie vyzerá ako z príbehov a legiend ďalekého Orientu. Žlté fasády budov svietia pod náporom slnečného svetla, čínske nápisy dotvárajú atmosféru zabudnutej ríše a kde tu rastú stromy. Noc premení Hoi An na rozprávku Indočíny pri ktorej človek zabúda dýchať a nežmurkne, pretože nechce riskovať, že po otvorení očí zmizla krása v ktorej sa ocitol. Staré mesto svieti, siluety domov sa zrkadlia na jemne zvlnenej hladine, Japonský most žiari do tmavého pozadia a po mysli behá skutočne len jedno jediné slovo. Rozprávka. V celom celučkom Vietname by sme nenašli príjemnejšieho mesta, než je Hoi An.

Najväčším lákadlom centrálneho Vietnamu je starobylé mesto Hue. Na nesmrteľné stránky histórie vykročilo Hue v roku 1802, kedy sa z neho stalo sídelné mesto cisárskej dynastie Nguyen. Dlhých 143 rokov odtiaľto vládli ľuďom a dodnes tu stoja nádherné pamiatky spojené s ich érou. Po vzore čínskeho Pekingu aj tu vzniklo za mohutnými kamennými hradbami mesto s prívlastkom zakázané. Staré Hue vyrástlo na brehu Parfumovej rieky a hoci je dnes pulzujúcim moderným mestom, zrak návštevníkov sa aj tak vždy presunie za hradby k palácom, ktoré chráni UNESCO. Brána do cisárskeho areálu je obrovská, tmavá, ozdobená drakmi a za ňou sa odrazu odokryje schovaný svet. Nádvorím kráčajú krásne, sympatické Vietnamky odeté do tradičných, farebných šiat zvaných Ao dai, ktoré im padajú až po členky. Nosili sa už za cisárskeho Vietnamu a tradícia pokračuje dodnes. Za jazierkom v ktorom pláva snáď tisíc zlatých a oranžových karasov sa otvorí námestie obklopené chrámami. Sú ich tu desiatky a mnohé sa veľmi podobajú na paláce, takže to oko laika niekedy veľmi ťažko rozozná. Areál pretkávajú vodné kanály, jazierka, mosty a každé nádvorie od seba oddeľujú neskutočne krásne brány. Ak by tu neboli paláce ani chrámy, ale zostali by tu len samotné brány, aj tak by bolo Hue jedno z najkrajších vietnamských miest. Interiér palácov vypĺňajú fresky, orientálne obrázky s vodnými vtákmi, leknami, rybami, príbehy voňajúce diaľkou a takmer všade sa nájde nad jazierkom altánok, kam si ľudia mohli prísť posedieť a vychutnať si spev vody. Dnes tu sem tam nasťahovali maličké čajovne odkiaľ sa dvíha podmanivá vôňa jazmínového čaju. Z paláca sa odrazu ozve hudba a niekoľko hudobníkov v historických odevoch spustí vietnamskú pieseň. Na večer sa ľudia presunú do chrámov a pri zapadajúcom slnku obetujú Budhovi vonné tyčinky, košíky ovocia či dokonca sladkosti a pohár vody. Hladina Parfumovej rieky odráža jeho lúče a ulice zaplavili mladí na motorkách hľadajúci podniky s jedlom či priestranné parky, kde môžu spolu tráviť čas. Koniec koncov treba si tento moment vychutnať, veď človek nesedí na brehu rieky s tak krásnym názvom každý deň.

Text: Tomáš Kubuš

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?