Ebola tour alebo cestovateľ sa aj tak nemôže nakaziť!

Autor: Od pólu k pólu | 26.1.2015 o 10:18 | Karma článku: 11,18 | Prečítané:  15702x

Ebola začala v Guinei presne v čase kedy sme túto krajinu prešli krížom krážom. Ebolou sa cestovateľ aj tak nemôže nakaziť!

Ktorá Guinea?

Bimela bamela bum bum bum. Pozdravom mojej štvorročnej Karolínky Vás zdravím z Guinei. Nie z Papuy, nie z tej portugalskej (Guinea Bissau), nie zo španielskej (Rovníková Guinea), zdravím Váš z tej pravej Guinei. Z francúzskej, ktorá sa niekedy kvôli tomu, aby to človek nemusel vysvetľovať tak ako ja teraz, prezýva Guinea- Conakry. Je krásne slnečné ráno a ja vám píšem z najvyššieho poschodia hotela Grand, ktorý je v tomto meste inštitúciou. Patrí Číňanom ako cely zvyšok Afriky. Vlastnia tu druhý najlepší hotel v meste, najväčší supermarket, čínsku reštauráciu, veľké kasíno a čínsky bordel so 100% čínskou obsluhou. Všetko maximálne segregované, oddelené plotom a strážnikmi. Je to úsmevné, keď vám Číňan ráno zaželá bonjour. 

Let perfektný, do bývalej kolónie letíme s Air France a ja ďakujem za gurmánske hody a dvadsaťročný armagnac. Už dlho ma neovalila dusná horúčava tak ako včera večer. Parná sauna. A to sme doleteli v najlepšej sezóne, kedy nie je až tak teplo a dusno. Na kufre sme čakali 45 minút a ja som bol cely mokrý. Došli. To je v Afrike vždy prijemne prekvapenie, nečakal som to. Môj šofér Mussa ma mal čakať, no nečakal, a to som čakal. Mussa proste nedošiel, včera prekročil hranice s Mali a zmenil si SIMku na guinejskú a nikomu nedal vedieť. Takže už viet, prečo chodím do Afriky pred skupinou. Mussa robí pre môjho partnera, ktorého poznám roky, takže aspoň viem, že niekedy príde. Na letisku sme nasadli do džípu OSN a dali sa odviezť do hotela, ktorý pre náš vybral Tomas s Paľom na prípravnej ceste. Guinea nemá žiadnych turistov, a to znamená, že nikto nechápe vaše požiadavky. Guinejčan kvalitný hotel nehľadá, veď on má svoju chyžu a tak ani taxikári a šoféri nevedia, kde náš hotel leží. Máme aspoň prehliadku nočným mestom bez funkčného elektrického osvetlenia. Palmy sa lenivo kníšu vo vetre, cítiť slaný vzduch oceánu. Smerujeme do centra mesta na cíp polostrova, ktorý bol kedysi branou, kde námorníci vošli, ale už nikdy neodišli. Skolila ich malária a cholera. Túto tradíciu si mesto ponechalo.

Je tu však nádherne. Dokonca tu v centre sem-tam svieti aj pouličné osvetlenie, teda trosku svieti a prúd vypadáva často. Guinea má obrovský ekonomický potenciál, je to na minerály veľmi bohatá krajina, no jej obyvatelia patria k najchudobnejším na svete. Po získaní slobody už v roku 1958 sa krajina priklonila k Sovietskemu zväzu. Desaťtisíce ľudí zmizlo bez stopy, boli zabití. Režim Ahmed Sekou Toureho trval dvadsaťšesť rokov. Po smrti jedného diktátora v roku 1984 prišiel ďalší, už “kapitalista” Lansana Conte, ktorý vládol ďalších 24 rokov. Deň pred Vianocami sa v roku 2008 dostal vojenským prevratom k moci Dadis Camara. Po atentáte na Camaru ho vystriedal terajší prezident Alpha Condé, no v marci tohto roka boli v Conakry veľké demonštrácie a stovky ranených a teraz sa napätie prenieslo na severovýchod do oblasti Kankánu.

Sme smädni a tak vyrazíme do baru Obama. Je na drevených koloch nad zálivom, taká perníková pozbíjaná chalúpka, celá nakrivo. V baroch tu robí kmeň Susu, často sú to kresťania, taxikári boli doteraz všetci Puel (Fulani) čo sú na 100% moslimovia a teda nepijú. Dáme lokálne varený Skol a chceme sa prejsť „centrom“. Žiadne námestie tu nenájdete, všade tma a neporiadok. Samozvaný akože sprievodca, ktorý sa predstaví ako Mohamed sa na nás zavesí a rýchlo sa stáva dotieravým. Je zrejme nadrogovaný, to je tu v blízkosti prístavu problém a nie a nie sa ho zbaviť, začína byt agresívny. Všade tma, kontinuálne smetisko, iba veľké oči černoškov odrážajú ohníky, pri ktorých sedia. Keď vidia, čo Mohamed robí, začnú naňho kričať, no on je už v rauši. Vyzerá, že sa ideme biť, visíme na sebe, on má svoju ruku v mojom vrecku a hľadá peniaze. No tu z tej tmy za svietiacimi očami vychádza tucet mužov. Mohameda chytia a odnesú preč, ospravedlňujú sa a dvaja nás idu odprevadiť.  Nevedia, kde je hotel, no sú zhovorčiví: Sem bieli nechodia peši, je to veľmi nebezpečné. No čoskoro prejdeme na zábavnejšie témy a na strach sa zabudne. „Zajtra hrám zápas. Hrával som rok futbal za Lokomotívu Moskva..." Guinea je prevažne moslimská krajina, aj preto veľmi slušná a milá.

Rybí trh

Hotel sme večer napokon našli. Celý nasledujúci deň chodíme po Conakry. Bombardovanie tu skončilo včera? Rybí trh hneď vedľa Obamu je úžasný Prechádzam medzi rybármi a fotím tie čudá, čo vytiahli, a pomaľované pirogy. Kupujem rybičky  a teplé bagety, všetko tu stoji päťtisíc respektíve násobok päťtisícky. Guinejský frank je jednou z tých zvláštnych bezcenných mien. Beriem štvrť kila bankoviek a v bare Obama si dávam tigriu krevetu a francúzske šampanské. Výborné. Ďakujem francúzskym kolonizátorom, šikovnosti miestnych a tomu, že tu nie sú chladničky a tak všetko musí byť absolútne čerstvé a to cítiť. Keď to nie je čerstvé, spoznáte to ihneď… Ešte raz: bolo to lepšie než v Paríži.

Nočný život v Conakry

Stoj!!! Počujeme niekde z tmy. A k tomu ten nepríjemný cvakací zvuk, keď naťahuješ automatickú zbraň. „Chalani, keď začnú strieľať, ihneď k zemi," radím položartom. Stooooj! Zaznie ešte ráznejšie a pokyn prechádza do revu. Kdesi z tmy vystúpi čierny obor v maskáčoch a červenej baretke. Kričí na nás po francúzsky a kŕčovité zviera samopal. Pozerám dookola, dá sa niekde skryť, utiecť? Z druhej strany sa blíži ďalší a ďalší dvaja sa vyvaľujú na kapote maskovaného Hummera a neprítomne na nás čumia. „Je zakázané vychádzať po polnoci." Pozriem sa na hodinky, sú dve minúty po polnoci. Tu býva prezident, je zakázané sem chodiť. „Ale my ideme do nášho hotela!“ "Musíte isť okolo!" Pozerám sa dookola a pýtam sa: „Cez more?” Náš dnešný hotel je na absolútnom cípe Conakry, na tom najlepšom mieste, podobne ako rezidencia prezidenta. Obísť sa to nedá, iba preplávať... Nakoniec všetko dobre dopadlo a tých sto metrov do hotela dôjdeme nádhernou stromovou alejou a hodíme sa do nášho bazéna. Prezident Alpha Condé vyhral vlastne prvé demokratické voľby, no už má problémy. Jeho predchodcu postrelili (Dadis Camara prežil) a je jasné, že aj terajší prezident sa boji, že dopadne rovnako. Na jeho dom už útočili, bojovalo sa tu od tretej ráno až do piatej. Hold: noc v Afrike je venovaná šelmám. Musíte to vedieť a dávať si pozor, zbierať skúsenosť po skúsenosti, učiť sa a hlavne prežiť.

Krížom cez celú krajinu

Ráno mame budíček o štvrtej, dáme opulentné raňajky – kuchár vstal kvôli nám – a vyrážame. V mestečku vo Fouta Djallon od nás chceli permit na fotenie. Koľko stoji? Zadarmo. Dnes sme vyrazili za tmy a teraz, keď toto píšem, je opäť tma. Hneď druhy deň porušujeme moje pravidlo – nikdy nejazdiť v Afrike v noci. A ešte to vidím na ďalších päť hodín. Tu vo Fouta Djallon vládne moslimsky kmeň Fulani. Tu prameni úžasná rieka Niger. A naša úžasná cesta krížom Západnou Afrikou sa začína.

Kankan je moje mesto. Je to najväčšie vnútrozemské mesto Guinei, s letiskom, ktoré nefunguje. Kankan je mimo klasickej turistickej trasy ak sa v Guinei o turizme dá vôbec rozprávať. Nie je veľa bláznov, ktorým sa chce sedieť v aute osemnásť hodín a natriasať sa, aby sa sem dostali. Kankan s prastarou históriou je mimo turistických ciest. Je to prudérne, ortodoxné, moslimské mesto a to frivolné pomenovanie mesta je zavádzajúce. Je polnoc, všade tma. Zastavujeme taxikára, aby nás zaviedol do hotela. Chlapík na motorke (iné taxíky tu nie sú) pohotovo zdvihne telefón a volá – myslím si, že si chce potvrdiť cestu k hotelu – no on volá mame a chváli sa, kohože to stretol. Všetci čakáme. Druhy telefonát je už o ceste k hotelu. Po piatich minútach ukáže jedným smerom. Presne opačným, než je náš hotel. 

Večer sme nakoniec hotel našli, bol na konci mesta v bočnej uličke a je ho ťažko nájsť aj za bieleho dňa. Ráno v hoteli stretávame nafúkaných černochov v obleku. Pracujú pre Unicef. Hotel je miestny luxus. Je tu jediný. Majiteľ, statný moslim si je vedomý, čo ponúka, a je na to patrične hrdý. Pivo? Nie, to si v hoteli neželá. Uteráky? Budú neskôr, o rok. Použiť WC? Choď k susedovi na dolnom poschodí, na prvom, kde bývaš, nie je tlak. Generátor hučí celu noc vedľa Robovej hlavy. No ja som spal ako v bavlnke.

No jedlo sa majiteľovi podarilo, bolo výborné. Ryža s cibuľou a čerstvým hovädzím mäsom. Prechádzame centrom mesta, zdá sa mi rozvinutejšie než Conakry. Zastavujeme sa na starej koloniálnej pošte, ktorú šialeným spôsobom opravujú kachličkami a betónom. Majú štyri pohľadnice. Nie štyri druhy, ale štyri kusy. Aj tu je suma jasná, päťtisíc guinejských frankov stoji pohľadnica a ďalších päťtisíc známka. Stará mešita dominuje centru mesta. Okolo nej je sad mangovníkov, ktorými je mesto známe. Potom stará, známa univerzita. V Kankane strávil mesiac francúzsky cestovateľ René Caillie. Bol to prvý beloch, ktorému sa podarilo dôjsť do bájneho púštneho mesta Timbuktu a aj z neho živý odísť. René išiel presne po tej istej trase, po prúde rieky Niger, kadiaľ sa chystáme my. Verím, že budeme mať rovnaké šťastie ako on. Kankan je centrom Mandingov, mocného kmeňa, z ktorého je terajší prezident Guinei (aj ten prvý), bývalý prezident Sierra Leone (Alhaji Ahmad Tejan Kabbah), prezident Pobrežia Slonoviny či Gambie, ako aj veľkí králi v Mali (napríklad Mansa Musa je Mandingu) čí tamojší Karel Gott, Salif Keita. Veľké percento krvi černochov v USA je taktiež Mandingu. Je ich trinásť miliónov, sú to poľnohospodári známi svojou silou a vytrvalosťou.

Zlatá horúčka

V Namankoubala odbočíme zrazu prudko vpravo. Po prašnej rozbitej ceste míňame termitiská v tvare hríbikov a v hustom prachu ukrajujeme kilometer za kilometrom. Škrrrk a ešte raz a ešte. Z čoho mame podvozok, že to vydrží? A zrazu cez územie nikoho vojdeme do mesta. Takýto pocit ste museli mat, keď ste za čias Jacka Londona vstúpili do Dawson City. Červeni ľudia sa hrabú v červenom bahne, všade hukot, červená voda tečie červeným potokom, miestnym Klondikom. Mladi chalani dovážajú zem na motorkách, ti bohatší majú motorkový pick up. Zem zložia tu, kde je prístup k vode, a preplachujú ju. Hľadajú zlato. Ťažké zlato ostane a ľahkú zem odplaví. To husté blato vymýva starý profík. Panvica na ryžovanie nebola zo železa, ale bol to kalabas (tekvica). A áno, zlato je tu, je ho jasne vidieť, ahá to sú zlatinky a tu dokonca nuget. Hneď ho tu môžete kúpiť, gram za 240000. Ďalej mladí chalani hĺbili šachty. Hlboké okolo desať metrov, no mne sa zdali hlbšie. Polovica z nich pospávala v tieni, boli úplne hotoví, celí zablatení, od nohavíc až po tvár. Mladi chalani, úplné zničení, každodenne riskujúci život. Tento týždeň zomrelo dvadsať ľudí, jedenásť hneď po tom, ako ich zavalila hlina v padajúcej šachte a zvyšok umrel v nemocnici, podľahli zraneniam. Na hranici stretávame amerického misionára a on hovorí, že toto sa deje vkuse. Zháňam príbehy, pýtam sa a pýtam. Zbohatol niekto? Nie, iba môj šéf, ten našiel sedem kilogramov zlata. Boli tu tento rok (je koniec novembra) nejakí turisti? Nie, sem nikto nechodí. Prečo sa tohto nechytí vaša vláda, prečo neprídu s kvalitnejšími strojmi? Po úprimnom smiechu zaznie stručné vysvetlenie: vitaj v Guinei, kamarát! Viac tu zrejme zarábajú ľudia, čo robia baníkom servis. Tu v zemi, kde nebolo nikdy nič, vyrástlo mesto zo dna na deň. Veľkým biznisom je evidentne predaj drog. Nájsť zlato nestačí. Musíte si ho udržať. Mafia vám ho ukradne, zmrzačia vás čí zabijú. Kradne sa, keď baník zaspi. Musia striedať stráže. O život ide neustále a niekto ten tlak rieši drogami.

Tu sa dozvedám prvý raz o ebole. Vraj sa jeden guinejský baník nerozdelil so svojimi príbuznými o zlato, ktoré našiel a tí ho pomocou čiernej mágie zakliali. Dostal ebolu. Neskôr o podobnom prípade čítam aj v knihe od antropológa Jareda Diamonda. Spomína Gabun, zlato a ebolu. Podľa mňa sa pomýlil a myslel Guineu. Ten mýtus sa šíri po Afrike ako požiar savanou.

"Čo tu chcete? Odkiaľ ste? Prečo tu ste?" hlasitosť aj kadencia reči pána Dôležitého sa zvyšuje. Hovorí, že ma tieto bane na starosti. Má strach, že belosi mu vyfúknu kšeft? Svoj strach z toho, že zrazu sa v jeho kráľovstve niekde vo vzdialenej savane objaví zvláštna tlupa bielych kolonialistov otáča na agresiu? Zrejme je taktiež nadrogovaný. Vzduch rýchlo hustne. Padáme. Zažili sme však niečo, čo Ini nie. Intenzívny zážitok, ktorý nenájdete v žiadnom bedekri a na ktorý musíte mať značné cestovateľské skúsenosti. Áno, toto bola bomba! Objavením zlatých baní sme z Guinei vydolovali zážitkové maximum.

Väznica na hranici

Na hranici zažívame hádku s policajtmi. Je to doslova vystúpenie, kde sa herec dostáva do varu a potom huláka, čo to dá. Odnáša si to náš sprievodca Mulay. O čo ide? O úplatok. Väzňovi dávam banán. Je zavretý v tej diere, iba cez malé okienko v železných dverách trčia jeho ruky a svietia oči. Strážia ho, no banán sa mi podarilo prepašovať. Nikto mu tu nič nedá. V base v Západnej Afrike ide vždy o život. Zatykač na hraniciach v Afrike som už zažil. Spravodlivosti sa nedovoláte. Na hraniciach stretávam tri ženy z kmeňa Mbbororo. Sú z Nigeru, štíhle, tajomné, potetované. Teší ma, že v Afrike začínam vidieť to, čo Ini prehliadajú, že na prvý pohľad vidím, že sú z Nigeru. Spomínam si na moje prvé stretnutia s Mbbororo v Sudáne, potom v Čade. Dnes ráno som si zabudol iPad na hoteli. Prídem si preň na motorke o tri hodiny a je tam. Vedel som že ho nezoberú. Sme predsa v slušnom moslimskom svete. Tuto skúsenosť by som vám prial. Keby tam nebol, tak toto nečítate. Moslimovia nie sú nepriatelia, ako ich vykresľujú západné média. Sú to naši bratia.Je noc a opäť porušujem pravidlo nejazdiť v noci. Vymieňam guinejské franky za sefa CFA a popri krásnych horách mierime do hlavného mesta Mali do Bamako. Začína sa nová časť nášho veľkého dobrodružstva.Konštatujem, že Guinea sa nám ukázala v plnej kráse. Z hustej džungle sme cez hory vo Fouta Djallon prekročili až do saván. Od prameňa Nigeru smerujeme popri tejto zvláštne tečúcej rieke na sever a po jej brehoch pôjdeme až ďaleko do púšte, až do Timbuktu.

Text: Ľuboš Fellner

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?