Amritsar. Najposvätnejšie mesto Sikhov

Autor: Od pólu k pólu | 20.1.2015 o 9:30 | Karma článku: 5,35 | Prečítané:  1250x

Indický Amritsar patrí medzi najfascinujúcejšie a najposvätnejšie miesta celého sveta. Zlatý chrám priťahuje pútnikov neobyčajnou silou a práve toto miesto považujú Sikhovia za svoj stred vesmíru. Tu spoločne žijú, modlia sa, jedia a snívajú o lepšom svete. Amritsar je natoľko magický až človek občas zapochybuje či je naozaj skutočný.

Srdcom celého Amritsaru je miesto, ktoré miestni nazývajú Harmandir Sahib, no my ho poznáme ako Zlatý chrám. V 16.storočí sa tu totiž guru Adžan Dev rozhodol vybudovať stavbu, aká dosiaľ nemala vo svete obdoby. Za svojho života sa veľmi často menila až sa z nej stala ikona celej Indie. Verili by ste, že je najnavštevovanejšou indickou pamiatkou? Zlatý chrám prebehne dokonca aj slávny Tádž Mahál neďaleko Agry a prítomnosť pútnikov tu je skutočne cítiť. Zlatý chrám nepriťahuje len Sikhov, pre ktorých je návšteva Amritsaru celoživotným snom, ale človek tu stretne aj hinduistov, budhistov, moslimov či turistov z celého sveta. Tých všetkých sem pritiahol zlatý „magnet“, ktorý priťahuje tak silno, že sa tomu jednoducho nedá odolať. Názov chrámu Harmandir Sahib znie v preklade ako Chrám boha a stojí na mieste, kde leží jazierko alebo vodná nádrž zvaná Amrit, teda „nesmrteľný nektár“. Neďaleko vstupu do chrámu stojí niekoľko desiatok lacných hotelov s výhľadom na areál, ale mnoho miestnych pútnikov prichádza spať priamo do chrámu. Sikhovia tu totiž vyvinuli systém nesmiernej solidarity a každého pútnika, kto o to požiada u seba ubytujú, aby mohol v posvätnej atmosfére miesta pobudnúť jednu či niekoľko nocí. Pred bránou do chrámu stoja taxikári a špina ulice sa tu mieša s prachom a nahádzanými odpadkami, ktoré na niektorých miestach hnijú, ale to tu netráp nikoho. Každý totiž s nadšením kráča dnu za pomyselnú bránu k nesmrteľnému nektáru.

Pred vstupom na posvätné nádvorie Zlatého chrámu sa treba vyzuť, uviazať si šatku cez hlavu, umyť nohy rituálnym prechodom cez napustenú vodu, opláchnuť si ruky a až potom je pútnik vítaný na nádvorí, ktoré sa obtáča okolo zlatej stavby. Tá stojí priamo na vode, akoby levitovala na hladine. Nádvorím kráčajú stovky Sikhov s dlhými bradami a svojimi neodmysliteľnými turbanmi. Niektorí z nich sa chystajú na posvätný kúpeľ, iní smerujú priamo do chrámu. Je tu poriadne veľa ľudí a hovorí sa, že za týždeň obslúži Zlatý chrám aj sto tisíc návštevníkov. Dýcha odtiaľto neskutočný pokoj, ktorý si človeka hneď získa. Nechce sa veriť, že v minulosti bolo práve chrámové nádvorie svedkom niekoľkých výbuchov násilia medzi rôznymi skupinami ľudí. Naokolo sa rozvinie toľko exotických tvári až si návštevník pripadá akoby sa ocitol v starej knihe či dokumentárnom filme. Sympatický Sikh s turbanom omotaným okolo hlavy podíde bližšie a sám od seba začne rozprávať. „Toto miesto voláme Gurudwara, čo znamená „brána ku Guruovi“, ktorých uznávame“ povie. Bosí, starí muži vzpriamene kráčajú nádvorím a je radosť ich sledovať. „Každý Sikh musí mať poznávacie znamenia“ povie nový známy a ukáže na muža s dlhou bradou padajúcou mu až na prsia. Najtypickejším znamením muža je turban, ktorý môže byť rôznofarebný. Pod nim ukrývajú vlasy, ktoré si muži nesmú strihať a preto si ich obmotávajú okolo hlavy. Ďalším znamením je hrebeň zvaný kang, strieborný náramok, špeciálne spodky, ktoré si obliekajú pod nohavice a napokon to je dýka, symbol toho, že Sikh sa postaví za slabšieho, aby ho mohol chrániť. Mnohí muži vyzerajú vznešene ako starovekí bojovníci, no ako náhle sa s nimi dáte do reči sú zvedaví ako malé deti. Nie nadarmo platí v Indii zlaté pravidlo „ak chceš niečo vedieť alebo s niečím pomôcť, spýtaj sa Sikha“. Nesmú klamať a ich povinnosťou je pomáhať.

Neďaleko prístupovej cesty k Zlatému chrámu sa pod menším chrámom zišli štyria sikhskí hudobníci odetí v ťažkých kabátoch s neodmysliteľnými dlhými, hustými bradami. Spod čiernych turbanov im vytŕčajú oranžové šatky, typická farba pre Sikhov. Ich hudba a prenikavý spev prilákal dav ľudí. Práve odtiaľto vyráža cestička až do srdca samotného chrámu. Je posiata ľuďmi a môže ich tu byť niekoľko stoviek. Naokolo sa rozprestiera posvätné jazierko s rybami, ktoré by sa nik neopovážil chytať. Zlatý chrám tak ako ho vidíme dnes vznikol až v druhej polovici 18.storočia po tom ako Amritsar prepadli Afganci na čele s Džahan Chánom, veliteľom vojska slávneho Ahmada Šáha Durraniho, zakladateľa moderného Afganistanu. Štyri vežičky chrámu rastú nad strechu a pôsobia ako majáky na mori. Neuveriteľne sa od nich odrážajú slnečné lúče a aj vďaka nim sa chrámové steny trblietajú ako v rozprávke. Človek si tu naozaj tak pripadá. Sikhovia, tradičné oblečenie, exotické vône parfumov a všade kam sa oko pozrie vidí zlato. Vnútrom sa rozlieva spev a hlasná hudba tradičných nástrojov, ktorá sa mieša s čítaním posvätných textov knihy Guru Grant Sahib. Je najdôležitejšou knihou sikhského náboženstva a pochádza z 15. až 17.storočia, kedy zozbierali všetkých 1430 angsov, teda veršov. Tie sa tu čítajú od rána do večera a na noc sa kniha uloží do bezpečia. Ľudia sedia na zemi a počúvajú, alebo sa modlia sami a čítajú si. Po modlitbe a návšteve chrámu dostane každý pri východe do dlaní kus sladučkej kaše prašád. Nádherne vonia kardamónom a ešte lepšie chutí.

Celý areál posvätného miesta je navrhnutý tak, aby pôsobil kontrastne. V strede vodnej nádrže svieti Zlatý chrám, no menšie chrámy, svätyne či oddychové miestnosti naokolo vyrástli zo snehobieleho mramoru. Ľudia tu kráčajú v smere hodinových ručičiek a každý pred tým, než chrám nadobro opustí sa zastaví na mieste zvanom langar. Za tajomným názvom sa skrýva komunálna jedáleň s kuchyňou, ktorá patrí tiež k tradičným znakom sikhského náboženstva. Sikhovia sem prichádzajú nielen za jedlom, ale aj za prácou, ktorú tu vykonávajú bez nároku na odmenu. „Raz do týždňa sem prídem, pomôžem s upratovaním a mám pocit, že sem patrím“ prizná sa mladý študent angličtiny s obrovskou metlou v ruke. Skutočne to funguje a človek tu spozoruje nielen mladých študentov, ale dokonca ja chlapíka v obleku s aktovkou. Príde, odloží si ju, sadne na zem a pustí sa do čistenia cibule, len preto, aby aj on priložil ruku k dielu. Fascinujúce miesto. Sikhovia pohostia každého kto sa tu ocitne bez toho, aby sa pútnika pýtali odkiaľ je alebo akú vieru vyznáva. Všetci sú si tu rovní. Vonku pred jedálňou sa pracuje, čistí zelenina, varí sa v obrovských kotloch, pečú sa chlebové placky a vzápätí sa tu umýva riad tak rýchlo, že poletuje zo strany na stranu. Musí to tu fungovať, pretože kuchyňa patrí k najväčším kuchyniam sveta, kde človek za svoje jedlo neplatí. Vraj sa tu denne vystrieda bez problémov aj 50 či 60 000 stravníkov! Pri jedle sa sedí na zemi a všetci si sadajú rad za radom. Kto si sadne, dostane tácku a o pár sekúnd mu mladík veľkou lyžicou naberie šošovicový dhál, mliečnu ryžu, dusenú zeleninu a podá chlebové placky, ktoré sú ešte teplé. Indický Amritsar neprestáva fascinovať a prekvapovať.

Vonku pred chrámom s tiahnu uličky pripomínajúce bazár. Rikšiaci šliapu do pedálov a medzi nimi vrčia motorové rikše zháňajúce zákazníkov. Mesto podvečer ožilo a mnohí ťahajú ulicami svoje naplnené vozíky a snažia sa čo to predať. Jeden ponúka topánky, druhý oblečenie a tretí na počkanie nakrája obrovitánsku čerstvú papáju či mango na malé kúsky. vence plné kvetov a modlia sa. Koho unaví ruch Amritsaru, ten by sa mal v noci vrátiť k Zlatému chrámu. Celý žiari a pripomína drahokam položený na vode. Stačí si sadnúť na zem, kochať sa pohľadom ako sa zlatá silueta odráža na hladine jazierka a človek vie, že tie tisíce kilometrov, ktoré prešiel mali zmysel.

Text: Tomáš Kubuš

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?