Iránska polovica sveta

Autor: Od pólu k pólu | 4.10.2014 o 12:24 | Karma článku: 6,01 | Prečítané:  1502x

Mnohí Iránci ho milujú, hoci v ňom pobudli niekoľko dní alebo sa na to ešte len chystajú. Kamkoľvek sme sa v Iráne zatúlali, všetci nás posielali do Esfahánu. „Esfahán. Nesf-e Džahán“. Esfahán je polovicou sveta, hovorí známa rýmovačka, ktorá sa snaží povedať viac ako je na prvé počutie zrejmé. Ak sa však človek ocitne na mäkkom trávniku obrovského Emámovho námestia prikrytom hviezdami a do tmavej noci svietia čarokrásne mešity, zdá sa mu že tu pomyslenú druhú polovicu sveta už ani nepotrebuje.

 

Na vlastné oči sa krátko po príchode do mesta musíme presvedčiť ako vyzerá každým ospevované Emámove námestie. Ulica k nemu vedie okolo obrovského parku a zatiaľ nič nenasvedčuje, že by sme mali byť čoskoro na mieste. Plot zdobia verše z Koránu preložené do angličtiny. Za oblúkom sa odrazu otvorí obrovský priestor vyplnený stromami, trávou, obchodíkmi, fontánou a neuveriteľne krásnymi mešitami. Emámove námestie, prezývane aj Nesf-e Jahan, čiže polovica sveta, je srdcom celého Esfahánu. Pôsobí ako koruna vyložená drahokamami na hlave nesmrteľného perzského vládcu. Neviem kam sa mám skôr pozrieť. Fontána, mešity alebo palác? Pohľadom skáčem z miesta na miesto a nedokážem sa zastaviť. Chcem ho vidieť celé, chcem preskúmať každý jeho meter. Ak ho chce človek obísť celé po obvode, nachodí sa, pretože jeho dlhšia strana meria 508 metrov a kratšia „len“ 160 metrov. V roku 1598 sa Šách Abbás rozhodol presťahovať centrum ríše z Qazvínu sem do Esfahánu a v hlave držal víziu výstavného mesta. Že sa mu to podarilo splniť do bodky musí uznať každý, kto sa tu ocitne. Mešita šejka Loftolláha, ktorú nechal postaviť Šách Abbás začiatkom 17.storočia žiari prenikavou modrou krásou. Samotná fasáda je hotovým umeleckým dielom. Vnútri panuje pokoj rozlievajúci sa prázdnymi miestnosťami. Dnes slúži ako úžasné múzeum perzskej islamskej architektúry. Po oboch stranách k nej prilieha bazár plný remeselníckych výrobkov. Výrobky z kovu, bronzu, taniere zdobené jemnými ťahmi štetca, gravírované dýky, prezdobené vodné fajky, koberce, šatky či pestrofarebné látky. To všetko a niekoľko násobne viac nájdeme pod jednou strechou. Vzadu vo svojich obchodíkov sa krčia pri tlmenom svetle remeselníci sa neustále udierajú do plechu, aby sa miestnosťou ozývali tupé údery. Tu v esfahánskom bazáre sa pracovať neprestáva, hoci počas siesty všetci na pár hodín vypnú zvuk a idú si chvíľku pospať či len nečinne posedieť, aby tu mohli predávať až do hlbokej noci. Koniec námestia zdobí veľká Emámová mešita (známa aj ako Šáhova mešita). Na prvý pohľad je honosnejšia dokonca ako mešita šejka Loftolláha a to už je čo povedať. Celé vnútorné nádvorie je prikryté veľkou plachtou, čo síce kazí atmosféru, ale má svoj praktický význam. Počas modlitieb na veriacich nesvieti rozpálené slnko a oni sa v kľude môžu venovať tomu, za čím prišli. Zažívame ďalšie stretnutie s milými Iráncami a ani sa nenazdáme a sedíme v predajni kobercov a pred nami sa dvíha jemný biely dym zo starej potlčenej kanvičky. Nie je to typický turistický trik na aký môže byť človek zvyknutý z Egypta či turistickej časti Turecka. Chlapci si chceli len pokecať, dozvedieť sa kto sme, ako sa nám páči ich krajina a pri čaji sú predsa len tieto rozhovory najpríjemnejšie. 

Iránci milujú svoju architektúru a historické pamiatky, preto k ich najobľúbenejším miestam v Esfaháne patrí známy most Si-o-Seh Pol. Most 33-oblúkov ako znie jeho slovenský preklad spája oba brehy mesta, ktoré rozdeľuje rieka Zayandeh. Počas najhorúcejších letných mesiacov dokonca úplne vysychá a dá sa poprechádzať po jej dne, ale už začiatkom septembra je opäť naplnená vodou. Množstvo ľudí v okolí mosta posedáva na tráve, rozprávajú sa, prechádzajú, alebo si človek všimne aj zaľúbené dvojice snažiace sa ukradnúť pre seba kúsok tichého, ničím nerušeného miestečka v jednom z kamenných výklenkov mosta. Priamo na ňom sa rozložilo niekoľko obchodníkov a vôňa mandlí či orieškov láka každého kto sa im priblíži. Sedím na moste a pred sebou mám krásnu fontánu okolo ktorej sa plaví niekoľko desiatok malých lodiek v tvare labute. Aj na ich krídlach majú mladí súkromie a ich ruky sa môžu aspoň letmo dotýkať bez ostrých pohľadov starších. Druhý breh riečky Zayandeh patrí arménskej štvrti Jolfa. Medzi domovou zástavbou sa tu ukrýva niekoľko kostolov a katedrála Vank. Nie každý tuší, že aj v Iráne kde stále náboženskí mullovia majú vo svojich rukách moc sú miesta ako Jolfa. Žije tu aj početná kresťanská komunita, avšak samozrejme alkohol je na uliciach ako aj v celej krajine zakázaný. „Kto však vie ako sa k nemu dostane, ten sa k nemu dostane“ vyškiera sa chlapík v obchode so zeleninou. V tejto štvrti sa ani posvätný mesiac Ramadán neberie vážne ako inde. Schádzame do podzemnej reštaurácie a človek narazí na desiatky ľudí s taniermi v ruke a vo veselej nálade. Objavuje sa prvý kostol a hneď ďalší. Len v tomto jednom bloku som ich odrazu napočítal štyri, hoci ťažké kovové dvere sa neotvoria ani po zaklopaní. Katedrála Vank je naozaj jednou z najkrajších kresťanských stavieb v Iráne. Jej telo zvnútra zdobia nádherné staré fresky a kamenné sarkofágy.

Pri potulkách Esfahánom človek skôr či neskôr skončí v paláci Čehel Sotún - Paláci Štyridsiatych stĺpov. Nechal ho postaviť Šách Abbás II., aby mal kam vodiť svojich cenných hostí. Za moderným vstupom sa otvorí veľká záhrada s jazierkom. Lemujú ho ruže, kvety a v parku je plno stromov. Práve voda zohráva v názve paláca veľkú úlohu, pretože samotné priečelie má len 20 stĺpov a ďalších 20 sa zrkadlí vo vode. Pomaličky kráčam a sledujem maľby skrášľujúce steny paláca, ich detaily a architektúru. Zobrazujú vybrané historické udalosti spájajúce sa s Esfahánom či Perzskou ríšou. Banket na počesť emíra z Buchary z roku 1611, bitka v Chalderane proti osmanskému sultánovi Selimovu I. z roku 1514, privítanie mogulského cisára Humajuna, ktorý v Perzii našiel azyl, bitka v Taher-Abade, kde perzský šách Ismail I. zabil uzbeckého kráľa a najnovšie obrázky zachytávajú víťazstvo Nádir Šáha proti indickej armáde z roku 1739 pri Kamale. Niektoré postavy majú namiesto tvári len veľké biele machule. Islam zakazuje zobrazovať tváre a preto sem jedného dňa vtrhli radikáli a začali ich ničiť. Strážca múzea sa im postavil vlastným telom a viaceré sa mu podarili zachrániť. Čehel Sotún patrí k najkrajším pamiatkam celého Esfahánu.

Nielen pamiatky a historické poklady roztrúsené po mestách a krajine robia Irán Iránom. Sú to predovšetkým ľudia, ktorí skladajú túto pestrú mozaiku. Rovnako fascinujúce ako kráčať najkrajšími mešitami sveta je navštíviť miestny park. Iránci milujú stromy, kríky, kvety a vôbec zeleň. Nikdy by nedopustili, aby z ich miest zmizla na úkor betónovej zástavby ako sa to deje u nás. Celé rodinky prídu podvečer do parku, sadnú si na mäkký trávnik a rozložia kuchyňu. Otec vyberie plynovú bombu, matka s dvomi dcérami prichystajú jedlo, zatiaľ čo malý syn sa naháňa s loptou kúsok od nich. Po chvíli sa k nim pridajú ďalší muži a vyberá sa vodná fajka. Žiadne sedenie pred televízorom alebo naháňanie sa v nákupnom dome, ale stará spätosť s prírodou, ktorá im koluje v žilách od doby starobylej perzskej ríše. Počujeme volanie, no nechce sa nám veriť že patrí nám. Obzrieme sa a za nami sedí pätica iránskych dievčat so šatkami prehodenými cez vlasy. Kde sú všetky tie nezmysli, ktorými nás kŕmia média, že sa iránske dievča nemôže na cudzinca takmer ani pozrieť? Všetko tabu sa rozpadá v priebehu sekundy a už s nimi sedíme na deke a popíjame čaj. Aj oni si so sebou vzali varič a kanvicu, aby sa im tento životodárny mok nikdy neminul. Iniciatívu preberá Arnika, mladé dievča okolo dvadsiatky oblečená v šedom kabáte siahajúcom nad kolená a v džínsoch. Čierna šatka sa jej každým pohybom skĺzne po hnedých vlasoch a znenazdajky padá. „Neznášam ju, ale musím ju nosiť“ neustále opakuje keď sa ju snaží napraviť. Jej kamarátka ma na to iný názor a hovorí, že ju nosí dobrovoľne, pretože sa jej to páči. Sto ľudí, sto chutí. Zaujímajú sa o dievčatá v našej krajine, v Európe, ako žijú, čo študujú a nás zase všetko iránske. Chcú počuť čo sa u nás o Iráne hovorí, ale po odpovedi im pomaly mizne úsmev z tváre. „Musíš sa vrátiť a všetkým rozpovedať aký Irán naozaj je a akí sme my Iránci“ prosí ma Arnika a ja jej sľubujem, že to nebude problém. Po čaji ideme hrať volejbal a napokon aj provizórny futbal. Okolo nás kráčajú mladí policajti v uniformách, tak sa báb nenápadne pýtame či to nebude problém. A čo sa stalo? Arnika ide za nimi a dokonca ich volá k nám. Sme trochu šokovaní a dvojica mladých policajtov sa na chvíľku pridala k nám, pokecáme, vypijeme čaj a želajú nám krásny čas v Iráne.

Na Esfahán padla tma a nebom sa rozutekali hviezdy. Každá si našla svoje miesto a hľadí z neho na svet pod nimi. Z tej výšky možno aj esfahánske mešity pôsobia ako malé hviezdičky. Celé námestie je nádherne vysvietené. Akoby malo v sebe veľký magnet a ja som len malá kovová pilina, ktorú za každým stiahne. Ľudia posedávajú na trávnikoch a trávia svoj čas večerným piknikom. Sadám si na malý kamenný schodík hneď vedľa fontány a vychutnávam si krásu tohto neskutočného miesta. Telom sa mi prechádzajú zimomriavky, preto pomaličky fotím, aby som sa sem vždy keď sa na tieto fotky pozriem mohol preniesť. O Esfaháne sa hovorí ako o polovici sveta. Keby aj tá druhá polovica bola krásna ako večerné námestie, celý svet by bol rozprávkovým miestom. Na svojom mieste obklopený krásnymi stavbami trávim vyše hodiny. Len dýcham atmosféru naokolo a neuveriteľne si užívam každý jeden okamih. Čarovné miesto!

Tomáš Kubuš

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?