Kríže pod Araratom

Autor: Od pólu k pólu | 2.10.2014 o 9:57 | Karma článku: 5,92 | Prečítané:  986x

Arménsko vôbec nepatrí medzi neznáme krajiny. V histórii jej navždy ostane cenné prvenstvo, ktoré z neho robí prvou krajinou, kde sa v roku 301 prijalo kresťanstvo za štátne náboženstvo. Práve na túto zmenu naviazala miestna architektúra a v priebehu storočí vyrástlo z arménskej zeme nespočetné množstvo kamenných kláštorov, kostolov či kaplniek. Niektoré dýchajú v mestách medzi domami, iné stoja uprostred malebnej prírody a na niekoľko z nich sa dokonca díva Ararat, nesmrteľný symbol krajiny.

Kláštor legendárnej kopije

Nádhernú prírodnú scenériu dokresľujú vysoké skalnaté bralá, hlboké brázdy tvoriace kaňon, kopce potiahnuté zeleným kobercom a neodmysliteľné stromy. Práve tu v rozprávkovej krajine leží jeden z najznámejších arménskych kláštorov s menom Geghard. Medzi zeleňou sa odrazu objaví zašpicatená strecha kláštora ozdobená krížom. V okolí stavby je v skalách niekoľko otvorov, kde svojho času žili mnísi a starali sa o veci duchovné. Geghard je od nepamäti obľúbeným miestom pútnikov a podľa starej legendy, každý kto príde ku korune stromu a uviaže na nej svoj lístok s modlitbou či želaním, tá sa premení na skutočnosť. Aj teraz je tu príjemne živo. Starý autobus, ktorý už niekoľko rokov presluhuje vyhodil skupinku školákov, a niekoľko rodín odparkovalo svoje autá, aby sa išli poprechádzať nádvorím kláštora.

Nádvorie vykladané veľkými kameňmi končí pri hradbách. V tieni sa zišla početná rodina a pri studni krstia svoje novonarodené dieťa. Iní si k studni prišli nabrať dúšok ľadovej vody. Miestni o nej tvrdia, že je posvätná a pomáha pri všetkých chorobách. Kláštor Geghard je prilepený k mohutnej skale až sa zdá, že spolu splývajú. Akoby ho tiež vytvarovali skaly týčiace sa nad ním. Niekoľko schodíkov vedie hore do jaskyne a celú cestu lemujú reliéfy vysekané do tvrdej skaly. Tu v jaskyniach sa už v 4.storočí stretávali ľudia pri modlitbách k svätému Gregorovi. Až o tri storočia neskôr postavili prvý kláštor, ale ten neprežil arabskú inváziu v roku 923 a premenil sa na mŕtve ruiny. Vnútro kláštora je naplnené tichom a vôňou horiacich sviečok. Výnimočné postavenie medzi ostatnými arménskymi kláštormi dokazuje aj jeho meno Surp Geghard, alebo skrátene Geghard je názov kopije, ktorá sa mala ponoriť do Kristovho tela kým bol pribitý na kríži. Kedysi kláštor chránil kopiju vo svojich útrobách, ale následne ju presunuli do neďalekého Ečmiadzinu. Pred vstupom do kláštora rozložili domáci svoje stánky a ponúkajú miestne výrobky. Stoly majú tajomne zahalené plachtou, no akonáhle sa priblížime odkryjú sa pred nami voňavé chleby, tzv. lavaše, ktoré vyzerajú akoby boli potreté zlatom. Veselé babky ponúkajú aj domáce pečivo, med, oriešky, alebo chutné sladkosti z hrozna a vlašských orechov.

 

Arménsky Vatikán

Najsvätejšie miesto celého Arménska leží len pár kilometrov za hranicou Jerevanu. Vďaka svojej povesti si Ečmiadzin dokonca vyslúžil prezývku „Arménsky Vatikán“. Predstavoval som si ho ako veľkolepý kláštor na rovine kam prichádzajú s pokorou stovky pútnikov. Ečmiadzin je naopak rušným mestečkom plným domov, obchodov, parkov, starých áut a bielych maršrutiek. Chvíľku trvá kým sa dostaneme k posvätnému areálu, ale stojí to za to. Ečmiadzin je miestom, kde mal Surp Grigor Lusavorich (svätý Juraj) božskú víziu o zväzku svetla dopadajúcom na zem. Následne tu postavil prvý kostol Mayr Tachar. V celom Arménsku nenájdeme významnejšie miesto. Kostol sa stal centrom duchovného života a jeho význam rástol po tom ako Arméni prijali kresťanstvo, vôbec ako prvý národ na svete za svoje náboženstvo. V 4.storočí sa kňazi vydali do sveta a vrátili sa až v 14.storočí. Pustili sa do rekonštrukcie Katedrály, no jadro z nej ostalo po vzore prvého kostola. Už na prvý pohľad je Katedrála iná ako ostatné. Nie je vysoká, za to má širšie steny rozťahané po obvode. Nad vstupom stojí zvonica ozdobená vyrezávanými reliéfmi a nádhernými maľbami. Zvony z nej znejú celým mestom cez 350 rokov. Monumentálny vstup vyplnený freskami vedie dnu. Prejdeme okolo mramorových dosiek, pod ktorými odpočívajú významní predstavitelia cirkvi a ocitneme sa uprostred Katedrály. Miesto, kde stojí oltár by malo byť tým, kam dopadol božský lúč a ukázal svätému Jurajovi, kde má začať stavať. Pri stoloch so sviečkami stojí hŕstka ľudí a pomaly jednu od druhej zapaľujú. Väčšina však hneď smeruje k pokladom, ktoré Katedrála skrýva. V pokladnici sú uložené predmety nevyčísliteľnej hodnoty. Najvzácnejšou je kopija Supr Geghard, ktorou rímsky vojak pichol do tela Ježiša Krista. Medzi ďalšie významné exponáty patrí kúsok svätého kríža, ale aj fragment z Noemovej archy. Celý areál Katedrály je plný kvetov, lavičiek a oddychujúcich ľudí. Pamätník z roku 2001 pripomína návštevu Jána Pavla II. pri príležitosti 1700.výročia prijatia kresťanstva. Menší kostol Surp Gayane leží v obohnaní zelene a záhrady s nádvorím a fontánou. Sem nezavíta zástup pútnikov a je tu taký kľud a ticho, že sediac vo vnútri kostola počujeme praskať tenučké medové sviečky. Pri odchode nás zdraví skupinka mužov hrajúcich pod stromom karty.

Hľadieť Bohu do očí

Kláštor Noravank leží od najbližšieho mesta Yeghegnadzor asi 20-30 kilometrov. Ako mnohé iné aj on sa skrýva uprostred fantastického prostredia. Cesta sa neustále zužuje a nad hlavami nám rastú niekoľko desiatok metrov vysoké skalnaté bralá. Stále čakám kedy sa dajú do pohybu a rozdrvia nás na prach. Za kaňonom sa otvorí priestor a neverím vlastným očiam. Skaly majú červenkastý a hrou slnka miestami až sýto červený nádych. Tu medzi skalami stojí trávnatá plocha s dvomi kláštormi. Noravank, alebo v preklade Nový kláštor založil ešte v roku 1105 biskup Hovhannes, ale častejšie sa spája s menom geniálneho architekta Momika, ktorý vdýchol obom stavbám nezameniteľnú pečať. Ocitneme sa v tieni hlavnej katedrály Surp Astvatsatsin. Tiahne sa do výšky a vysokými, kamennými schodmi sa dá dokonca vyjsť na druhé poschodie. Aj keď je vnútro prázdne, je úžasné prechádzať sa jeho priestormi a nebyť nikým rušení. Spolu s nami tu je len jedna arménska rodinka s deťmi. Je podvečer a trávnik sa vyprázdnil, ale behom dňa sa tu vystriedajú davy ľudí. Arméni sú hrdí na svoje dedičstvo v podobe starobylých kláštorov a preto nevynechajú príležitosť k ich návšteve. Prechádzajú sa nimi, rozprávajú si príbehy viažuce sa k tomu ktorému kostolu, spoločne zapália sviečky, zaspomínajú si na tých, s ktorými kedysi chodili na takéto výlety, oddýchnu si v kruhu rodiny a poberú sa zase domov. Vchod do katedrály strážia kamenná podoba Ježiša Krista, sv.Petra aj Pavla vytesaných do chladnej steny. Miestni zvyknú katedrálu prezývať aj Burtelashin podľa svojho patróna Burtela Orbeliana. Ten tu spoločne s rodinou našiel posvätný spánok. Aj to prečo je stavba vyššia ako ostatné má svoje opodstatnenie a podľa historikov má pripomínať ranné stavby kresťanov slúžiace ako pohrebné veže. Menší kostol Karapet stojací hneď vedľa sa výzorom katedrále nemôže vyrovnať, zato má čosi, čo by sme inde márne hľadali. Nechal ho postaviť samotný biskup Hovhannes, aby sa do neho mohol ukryť kus svätého kríža s Kristovou krvou, ktorý získal od neznámeho pocestného. Najzaujímavejším kúskom stavby je reliéf nad bránou. Len tu sa dá zahľadieť do očí samotného Boha. Kým väčšina umelcov pri zobrazovaní Boha využívalo len symboly, Momik sa rozhodol ukázať ho ako staršieho bradatého muža. V ľavej ruke drží Adamovu hlavu a pod pravou sa odohráva scéna ukrižovania Krista. Obrázok Boha robí z Noravanku výnimočné miesto.

 

Kikiríkanie pod Araratom

Nachvíľku sa aj my staneme pútnikmi a s batohmi šliapeme posledných šesť kilometrov ku kláštoru Khor Virap. Krajina narástla do výšky a na horizonte stúpa majestátny Ararat. Jeho kulisa so zasneženou špičkou robí z kláštora najfotogenickejšie arménske miesto. Hoci je Ararat zahalený pásom jemných oblakov, i tak dodáva Khor Virapu jeho magickú polohu pod symbolom Arménska. Bez Araratu by sa cítil ako páv, ktorý by stratil svoje farebné oči na rozprestretom chvoste. Khor Virap stojí na svahu a pod kupolou sa tiahnú kamenné hradby strácajúce sa na druhej strane kopca. Pod ním sa krčia vinohrady a svoju cestu si razí rieka Araks. Z diaľky pôsobí kláštor ohromne, ale akonáhle sa ocitneme za oblúkom na námestí v jeho tieni, zdá sa mi maličký. Žije doslova rodinnou atmosférou, kde sa na malom priestore stretáva niekoľko desiatok ľudí. Je tu rušno. V sobotu si prišlo vychutnať voľno veľa ľudí z hlavného mesta odkiaľ to je sem len hodinka cesty. Viac ľudí ako dnu do kláštora čaká na vstup do malej kaplnky v rohu nádvoria. Vytvorila sa tu rada, pretože každý sa chce dostať do 60 metrov hlbokej, podzemnej jamy. Podľa legendy tu pohanský kráľ Trdat III. uväznil svätého Juraja, kde ho 12 rokov chodila tajne kŕmiť kresťanská žena. Khor Virap znamená „hlboká jama“. Príbeh ďalej pokračuje tým ako sa kráľ zbláznil, či dokonca mu narástla hlava diviaka a bol to práve sv.Juraj, ktorý sa ho ujal a zázračne ho vyliečil. Sám kráľ sa stal kresťanom a odvtedy už nič nebránilo novému náboženstvu na to, aby sa rozšírilo do všetkých kútov ríše. Preto sa Khor Virap považuje za prvé miesto, odkiaľ vôbec kresťanstvo v Arménsku vzišlo z podzemia a stalo sa novým vládcom. Kým sa človek dostane dnu do jamy, prejde vyše hodiny. To je len neklamným znakom obľúbenosti tohto miesta. Ľudské hlasy nádvoria pretne kikiríkanie čierneho kohúta, ktorého nesie starší muž v ruke ku kláštoru. Práve cez víkend sem prichádzajú ľudia s kohútmi alebo dokonca ovcami, aby tu vykonali kňazi obetovanie zvané matagh. Rodiny sem takto prídu osláviť krstiny alebo svadbu. Tento pôvodne pohanský zvyk sa v Khor Virap tak hlboko zakorenil, že dnes nikto o jeho význame nezapochybuje. Prejdeme sa ešte vnútrom kláštora a len ticho pozorujeme odrazy tieňov tancujúcich po stene kláštora. Ľudia tu bez slova postávajú, zahĺbení vo svojich myšlienkach, aby následne zapálili sviečku. Miesta akým je Khor Virap budú vždy priťahovať ľudí. Na všetko dohliadne Ararat a všetko bude v najlepšom poriadku. Aspoň tak sa to tu zvykne hovoriť.

Tomáš Kubuš

www.odpolukpolu.sk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?