Ako sa zasievajú semienka…

Autor: Od pólu k pólu | 1.10.2014 o 15:45 | Karma článku: 5,01 | Prečítané:  953x

Keď som začala cestovať  - samozrejme ako inak – s Lubošom Fellnerom  - mala som len 20 rokov a cieľ bol vidieť, spoznať. Nikdy som sa nad tým moc nezamýšlala, ale moje srdce bolo ťahané do Indie. Tam viedla moja prvá cesta a to bola aj krajina do ktorej som  začala sprevázať slovenských turistov.

Už pri prvej ceste som mala pocit, že by sme nemali chodiť s prázdnymi rukami. Že máme výrazne viac ako „oni“, a že podeliť sa je fajn a správne. Tak sme začali najskôr nosiť drobnosti pre mníchmi spravovaný sirotinec v Lehu, potom pre Moravskú Misionársku školu a jeden rok sa nám podarilo dostať do kontaktu s pani,  čo sa stará o vdovy a odvrhnuté dievčatá v moslimskom Šrinagare a im sme nosili použité oblečenie, zošity a iné drobnosti, aj keď niekedy  som mala pocit, že by ich skôr potešili hračky(väčšinou nemali viac ako 14 rokov).

jednej z takýchto ciest , asi v roku 2000 som stretla Sanjaya, majiteľa cestovnej kancelárie Monal Himalayan Travel v Manali, ktorý mi v krízovej situácii, keď to už vyzeralo beznádejne, pomohol vybaviť pre našu skupinu autobus, a dokonca pre celú skupinu doniesol k odchodu autobusu krabicu jabĺk  - že „na cestu“. Manali a jeho okolie je známe pestovaním jabĺk a vyvážajú sa do celej Indie, ale takýto dar v podobe čerstvých, šťavnatých a navyše čistých jabĺk po dlhých týždňoch varenej stravy vo forme šošovice a ryže, bol viac ako osviežením. Bol to dar „len tak“. Nečakaný. Milý dar. So Sanjayom som si odvtedy začala písať a on pravidelne telefonoval na Slovensko, ako sa máme a kedy prídeme znovu. Tak som sa časom dozvedela, že nie je len majiteľom cestovnej kancelárie, ale má aj školu. Došiel k nej tak, že škola, kde pracovala jeho manželka krachovala, a aby nestratila prácu ona a jej kolegyne, odkúpil licenciu a rozhodol sa školu spravovať sám. V prenajatých a nevyhovujúcich priestoroch má 250 detí od veku 3,5 do 16 rokov. Chodil tam vtedy aj jeho syn Himank a bez papierov adoptovaná nepálska „dcéra“ Nomo. Musím priznať, že čím častejšie sme sa o tom rozprávali, tým viac vo mne vrela zvedavosť – chcela som sa tam ísť pozrieť. BUBO zájazd cez Manali len prechádzal a nebolo času školu navšíviť. Tak som sa rozhodla jeden rok prísť tam sama. Najskôr len tak, pozrieť. Škola bez poriadneho dvora, bez telocvične, bez jedálne, bez kuchyne, bez všetkého, čo normálne očakávate v škole u nás. Triedy zatuchnuté, toalety špinavé s ledva tečúcou vodou, steny plesnivé, v jednej miestnosti sa naraz učili aj tri triedy... Ale deti v krásnych uniformách, učesané, síce usoplené, ale usmiate. Veselé. Nedočkavé učiť sa, poznávať. Pri rannom nástupe som sa od dojatia rozplakala. 250 detí od najmenších po najväčších spievalo hymnu krajiny, národnú pieseň štátu Himachal Pradesh a v modlitbe ďakovali rodičom a učiteľom, že sa môžu aj dnes naučiť niečo nové, že ich vedú k poznaniu. Vtedy som ešte netušila, kam to celé povedie, ale vedela som, že sa tam ešte musím vrátiť.

Odvtedy tam chodím každý rok. Niekedy aj dva krát. A väčšinou nechodím sama. Chodíme urobiť, čo sa dá, s heslom, že nemôžeme pomôcť všetkým, ale každý z nás môže pomôcť niekomu. Nábadam svoje okolie a pomáhame viacerí,  konkrétne tejto škole a jej študentom. Spolu s deťmi zo školy sme vymaľovali triedy. Najskôr na bielo a potom ukázali svoj talent a na steny maľovali obrázky. Dali sme opraviť okná, nakúpili sme školské pomôcky, zadovážili sme mikrofóny a reproduktor - ozvučenie, ktoré sa používa každý deň na nástupe, aby bolo počuť aj tie najmenšie deti, keď recitujú. Prispeli sme na zostrojenie knižnice, políc skladových priestorov a drevených stien  - priečok v miestnosti, kde sa naraz učili vyššie spomínané tri triedy. Teraz majú pre každý ročník svoju triedu. Kúpil sa nový koberec, na ktorom sa robia školské predstavenia a deti na ňom naboso tancujú, doniesli sme perá, ceruzky, farbičky, omalovávanky a kadečo iné, ale najmä sme sa všetkým deťom venovali. S najmenšími sme vyfarbovali, tvorili z plastelíny, hrali sa na dvore. S väčšími sme sa formou hry učili po anglicky, dopĺňali tajničky, spievali pesničky. Hrali sme sa geografické hry na spoznávanie mapy sveta, názvov krajín, hlavných miest. Spoznávali sme tie miesta pomocou fotografií, či dokumnetárnych filmov. Raz pri filme Paľa Barabáša o Tatrách povedali:“Veď to je ako u nás!“. Áno, pomyslela som si, úplné Himaláje tie naše Tatry.  Potešilo ma to. Cítila som, ako sa zbližujeme. Ako aj oni aj ja chápeme, že síce sme iní, ale žijeme na jednej Zemi a naše kúty sveta sú si podobné.

Nový význam sa dal celej akcii vtedy, keď som pochopila, že tamojší učitelia potrebujú byť lepší. Stretla som Alenu Adamkovú, indologičku, ktorá vyše 10 rokov pracovala v Naggare pre Roerichovu nadáciu a založila a viedla Helena Roerich Art Academy pre deti z údolia Kullu. Deti tu mohli pod profesionálnym vedením vyštudovať tanec, maľbu, drevorezbárstvo, spev, naučiť sa ovládať rôzne hudobné nástroje a po siedmych rokoch mohli sami, vďaka titulu začať učiť. Cieľ bol zrazu jasný. Podporíme najšikovnejšie deti z Monal Himalayan Public School, aby mohli chodiť do Naggaru a po siedmych rokoch môžu odovzdávať svoje vedomosti ďalej ako učitelia. Do školského autobusu sa zmestilo aj s učiteľkami 27 detí a brali sme aj 7 detí z neďalekého detského domova v dedinke Vashist. Krásny cieľ. Dlhodobý. Nikto však nerátal s tým, že miestni politici budú mať zálusk na pozemky, kde sa škola nachádzala a naťahovačky s nimi posunú celý náš zámer o viac ako rok. Avšak keď sa chce, dá sa skoro až nemožné a spoločnými silami sa výučba v Naggare opäť spustila, aj keď „naše“ deti z Manali pokračujú vo výučbe v škole s novým názvom a žiaľ bez Alenky.

To prepojenie a vzájomné „učenie“, ktoré som pocítila ja, som sa pokúsila posunúť ďalej. Na Slovensku sme založili spolu s pár priateľmi neziskovú organizáciu SEEDS. Začali sme organizovať na slovenských základných a stredných školách prednášky pre deti od 11 do 18 rokov - zasievali sme semienka zvedavosti. Pokúsila som sa im sprostredkovať zážitok z indickej školy pomocou fotiek a rozprávanaia a spustili sme komunikáciu medzi deťmi napriamo. Deti zo Základnej školy v Kežmarku si dnes dopisujú s deťmi s Monal Himalayan Public school. Tento rok sa k nim pridajú aj deti z Karlovej Vsi a deti z nanovo otvorenej Art Academy v Naggare si posielajú obrázky s deťmi zo Základnej umeleckej škole v Kežmarku. Komunikujú vďaka umeniu. A to podnietilo aj tohtoročné akcie SEEDS.

Tento rok boli so mnou dvaja slovenski učitelia: Zuzana – učiteľka hudobnej výchovy a Daniel, ktorý učí na strednej umeleckej škole. Niekoľko týždňov pracovali s deťmi a 28.8. sme pripravili vernisáž výstavy a hudobno tanečné vystúpenie. Prišli sa pozrieť aj naši partneri s Art Academy v Naggare a mnohí rodičia. Bola to krásna ukážka spolupráce a vyvrcholenie India Education Tour 2014, ako sa dnes tento projekt nazýva.

Nezisková  organizácia SEEDS bola tento rok (2014) prítomná na viacerých akciách na Slovensku aj v zahraničí, ktoré majú jedného spoločného menovateľa a to je umenie a kultúra v akej koľvek svojej podobe. Náš cieľ je inšpirovať, vzbudiť zvedavosť a pomôcť rásť rôznymi možnými spôsobmi. Preto sme organizovali výstavu Klasická fotografia v Pisztoryho paláci,  pomáhali získať prostriedky na Tatra Music Festival, ktorý sa už tretí rok konal robený priam “na kolene” v penzióne Vesna v Novom Smokovci a objavili sa tu hviezdy ako Michael Kocáb, Marián Varga, Iva Bittová, Geišbergovci, Talent Transport, Katarzia, či Korben Dallas a mnohí iní umelci.

Chodili sme prednášať po slovenských školách v Trebišove, Kežmarku a v Bratislave a skúšame inšpirovať deti, aby boli aktívne, aby sa zaujímali o svet okolo seba a hlavne, aby sa oň starali. Či tu, alebo v Indii. Je to náš svet, v ktorom žijeme, ktorý spolu tvoríme. A keď každý svojou troškou prispeje, bude krajší. Inšpiráciu nám dáva aj filozof a umelec Nicholas Roerich: “Art and culture are one of the bridges across the chasms of man - made misunderstandings. It is art in all its forms that opens to us the royal path of understanding and friendship. Wherever art is shown people gather, and wherever people gather around this sacred core of man’s response there are the seeds of understanding and cooperation.”(Voľný preklad: Umenie a kultúra sú jedným z mostov cez priepasť ľudských nedorozumení. Je to umenie vo všetkých svojich formách, ktoré nám otvára kráľovskú cestu porozumenia a priateľstva. Kdekoľvek, kde sa vystavuje umenie tam sa stretávajú ľudia, a tam, kde sa stretávajú ľudia, podstata ich odozvy na umenie prináša semienka porozumenia a spolupráce.) Ďakujem všetkým, čo prispeli a prispievajú svojou troškou a zvlášť tým, čo sa osobne angažujú a boli s nami doteraz v Indii: Paulinka Liptáková, Mariasilvia Ruggieri (IT), Ylenia Citino, (IT), Zuzana Tirpáková, Daniel Brogyányi.

Text: Eva Ohrablová

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?