Hodvábna cesta - 56 dní z Pekingu do Teheránu 2.časť ( Uzbekistan, Turkménsko, Irán)

Autor: Od pólu k pólu | 1.10.2014 o 9:39 | Karma článku: 4,69 | Prečítané:  1350x

Moderný Taškent, moje prvé mesto v Uzbekistane, na prvý pohľad akoby potvrdzovalo, že Hodvábna cesta je piesňou minulosti. Že z nej nič neostalo a moja cesta je len akousi snahou dokázať si, že sa oplatí prísť. Postupne sa však začali odhaľovať aj iné obrazy. Priateľskí ľudia, ktorí ma so zvedavosťou sledujú, keď prechádzam trhoviskom Chorsu. Zlaté úsmevy a obchodnícka česť sú všadeprítomné... Áno, som správne, nie je to len o šedých panelákoch.

Cesta do Samarkandu vedie pozdĺž bavlníkových polí. Zberu bavlny sa dodnes venuje veľká časť obyvateľstva. Cestou vidím opäť pohorie Ťanšan a výbežky Pamíru. Snažím si predstaviť, ako touto istou cestou prechádzali karavány naložené tovarom alebo vojská Alexandra Veľkého či Timura Veľkého, ktorý kruto dobyl takmer celú Áziu. Už Alexander Veľký nazval Samarkand zrkadlom sveta a šperkom vesmíru a táto charakteristika platí dodnes. Pre jeho krásu ho uchoval a nezničil zbraňami, ktoré dobyli nejedno mesto. Timur sem nechal doviesť najlepších umelcov z celej rozľahlej ríše, aby vystavali jeho hlavné mesto. Uvedomujem si, ako málo vieme o mimoeurópskych veciach. Obdobie Timura Veľkého a sovietska éra... Registanským námestím buráca večer hromový hlas, ktorý má francúzskych turistov ohúriť veľkou minulosťou. Môj dočasný domov som si našiel v uzbeckom dome, kde ležím na nádvorí na „takhte“, vlnených kobercoch, a popíjam vodku. Domáci so mnou priateľsky komunikujú v ruštine a hrdia sa ďalšími miestami svojho krásneho mesta, kde sa nachádza najväčšia mešita Bibi Khanum, miesto večného odpočinku Timura Veľkého Gur – I – Amir či slávna Ulugbekovamadrasa...

Smerujem do centra púšte Kyzilkum k nomádsky žijúcim Kazachom. Bavlníkové polia vystriedala púšť. V horských častiach Strednej Ázie je jurta dodnes domovom pre nomádov a dvojhrbé baktrijské ťavy súčasťou ich živobytia. I ja som neodolal započúvať sa do ich trúchlivých piesní pri horiacom ohni sediac pred jurtou. Hlavný námet ich piesní? Predsa láska...

Buchara je oázou uprostred púšte – honosný pilier moslimského sveta a dnes mesto s najväčším počtom pamiatok UNESCO v Strednej Ázii. Bazénov napustených vodou bolo kedysi v meste vyše sto a dodnes tvoria centrum diania. V tieni morušovníkov sa dohadujú obchody a príjemne sa sedí. „Ešte jeden šašlik a pivo Sarbast, priateľu?“ Prehrabujem sa v hodvábe, vyberám koberce, zjednávam nože, ktoré sa vyrábajú nezmenenou technológiou už 400 rokov. Mauzóleum Samani je architektonickým skvostom, rovnako ako pevnosť Ark, Kalónsky minaret či malebný Chorminor. Večer pred odchodom do nedávno ešte uzavretého a izolovaného sveta Turkmenbašiho naberám sily v najstaršom hammame mesta a vykúpaný oddychujem pri svetle sviečok a zelenom čaji. Čaká ma náročný prechod hranice do Turkménska či Turkmenistanu.

 

Turkménsko

Vedeli ste o tejto krajine viac ako to, že na námestiach stoja zlaté sochy? Krajinu ešte nedávno navštevovalo približne 300 turistov z celého sveta ročne. Informácií o krajine je zúfalo málo a ešte aj tá trocha čo je, nemá žiadnu výpovednú hodnotu. Celá krajina pôsobí trochu ako kulisa. Najväčšou atrakciou však nie sú zlaté či pozlátené sochy bývalého vládcu krajiny, ale nádherní, čistí a pohostinní ľudia, ktorí v tejto Potemkinovej dedine žijú so všetkými radosťami a starosťami. Snažím sa ich pochopiť a obdivujem ich hrdosť na tradície. Kmeňová príslušnosť je dodnes dôležitá a každý kmeň má svoje vlastné nádherné kroje a zvyky. Ľudia na mňa trúbia na ulici, keď len prechádzam okolo, veselo pokrikujú a kývajú. Málokedy vidia niekoho „zvonku“. Hneď po prekročení exotických hraníc smerujem na benzínovú pumpu a tu začínajú moje zážitky. Po natankovaní prichádza za mnou sprievodca, že mu je veľmi ľúto, ale budem musieť zaplatiť zvýšenú cenu benzínu pre turistov. Pripravujem si stodolárovky a pýtam sa, koľko ma vyjde 185 litrov benzínu. Štyri a pol dolára. Čo? Neverím im ešte hodnú chvíľu. Šofér sa ma pýta, koľko stojí u nás. Niečo cez jedno euro za liter, odpovedám. Šofér zastaví autobus, ide si zafajčiť a po chvíli mi prenesie malý kanister benzínu. Nech si ho zoberiem, keď je u nás tak draho.

Absurdné? Kdeže! Dozvedám sa, že obyvatelia majú plyn, elektriku a školstvo zadarmo. Môj sprievodca sa však sťažuje na nehorázne telefónne účty. Chudák, musí platiť päť dolárov ročne. K tomu všetkému mali ešte prednedávnom nájomné desať dolárov, teraz sa im vraj zvýšilo na 20 dolárov. Na rok. Priemerný Turkmén zarobí mesačne okolo sto dolárov. Keď si zoberiete, čo všetko má zadarmo, tak to nie je málo. Celá krajina je vlastne jedno veľké plynové ložisko, a tak sa štát rozhodol pumpovať bohatstvo z neho okrem megalomanských projektov aj do svojich ľudí.

Ospalé mestečko Mary je sestrou starobylého Mervu. Vedeli ste, že oblasť margušskej kultúry je dnes už považovaná za jednu z kolísok civilizácií, alebo že práve v Merve vyrozprávala Šeherezáda Harunovi al Rašídovi rozprávky Tisíc a jednej noci? Pozdĺž pohoria Kopet Dag a krížom cez púšť Karakum a okolo stád tiav sa dostávam do hlavného mesta. Ašchabad, to je cestovateľská bomba, o ktorej málokto tuší. Je to snáď najbizarnejšie hlavné mesto sveta. Zlaté a pozlátené sochy na výstavných námestiach, nezmyselný monument Ruhnamy, chodník zdravia, múzeum obilia na predmestí. Skutočný život je inde. Najväčšie trhovisko Strednej Ázie Tolkučka je od rána plné ľudí. A opäť koberce s nomádskymi vzormi, úžasné strieborné šperky vážiace niekoľko kilogramov, kožušinové čiapky telpeky. Miestny trh je jeden z mála, ktorý prežil stáročia. Videl som trhy v Kasgare, Sanaa či Damasku, ale toto je exotika nad exotikou. Hlavne zvierací trh. Organizácia na ochranu zvierat by bila na poplach. Videli ste nakladať ťavu žeriavom alebo dávať kozy do úložného priestoru starej lady? Na trhu dostanete všetko od výmyslu sveta. Skúšal som zjednať ťavu. Začali sme na 350 USD a skončili na 52 dolároch. Obchodník mi ako bonus prihodil mladú ťavu a dve kozy. Nevedel pochopiť, prečo by bol problém dostať to zviera na Slovensko. Ale prečo by som ju ťahal k nám? Veď v Turkménsku je najviac voľne žijúcich tiav na svete. A večer je zakázané jazdiť po diaľniciach, lebo zatiaľ nevymysleli, ako im všetkým dať reflexnú vestu...

Irán

Prechádzam cez pohorie Kopet Dag do Iránu. Mašad je z úplne iného sveta. V centre sa všetko točí okolo hrobky imáma Rézu, ktorý je tu pochovaný a tvorí centrum náboženského života celého Iránu. Ženy zahalené od hlavy po päty v čiernych čádoroch žalostne nariekajú pri jeho hrobke. Atmosféra sa dá krájať. Aj ja sa zapájam do tejto mely a hoci ako nemoslim nemám prístup do hrobky, podarilo sa mi tam dostať a poklonili sme sa jeho pamiatke. Duchovne posilnení a s taškami plnými šafranu sa presúvam z Mašadu do Širázu staručičkým ruským lietadlom. Tu sa stretávam s iným Iránom, som v centre staroperzskej achajmenovskej ríše. Bájny Perzepolis – čo viac treba dodať? Kamenní svedkovia dávnej slávy Perzie, ktorá je o tisíc rokov staršia ako islam a svojho času ovládala veľkú časť Ázie. Oslava perzského Nového roku a vyslanci prichádzajúci zo všetkých kútov tejto obrovskej ríše – od Afganistanu po Afriku. Hrobky panovníkov v Nakš-e Rostam sú málo známe, ale rovnako pôsobivé. Tu je pochovaný Dareios, Xerxes, v Pasargade založil Kýros Veľký svoje mesto. Stretnutie s básnikom Háfezom, ktorý inšpiroval aj Goetheho, bolo pre nás dôkazom, že Iránci si vážia svoju kultúrnu tradíciu. Knihu s Háfezovými básňami nájdete v každej iránskej domácnosti a Iránci naspamäť recitujú verše, o ktorých veria, že im pomôžu. Nechali by ste andulkám vyveštiť váš osud? Stačí dôverovať knihám Háfeza a zobáčiku zelenej andulky. Po malom všimnom a pokyne v perzštine vyberie andulka lístoček s básňou, kde je ukryté tajomstvo vášho budúceho života aj s menšou radou. V púštnom meste Jazd s hlinenými stredovekými uličkami bez značenia sa zoznamujem so zoroastriánskymi tradíciami, večný a posvätný oheň tu horí storočia a ja vystúpim aj na veže mlčania. Na úplnom vrcholku nechávali zoroastriáni mŕtve telá svojich pozostalých. Dnes už pochovávajú do betónových hrobiek, ale staručký hrobár na oslíkovi stráži toto dedičstvo. Večer patrí zurkaneh, vo vnútri starého zásobníka na vodu do rytmu bubnov, recitácie a spevu cvičia iránski muži. Presne tieto cviky robili už dávni perzskí bojovníci. Konečný cieľ – duchovná, telesná krása a zdatnosť v jednom. Každým úderom a recitácie sa tempo zväčšuje, muži mávajú nad hlavami vyše 20-kilovými kužeľmi.

Za najkrajšie iránske mesto je pokladaný Isfahán – polovica sveta. Imámovo námestie zo 17. storočia patrí medzi najväčšie námestia na svete a Lotfolláhova mešita je pokladaná za najkrajšiu. Jemnučké ornamenty sú tým najlepším z výzdoby mešít a táto mešita slúžila na súkromné účely panovníka. V 17. storočí prichádzali do Isfahánu po prvýkrát Európania, aby žasli nad týmto mestom, kde sa stretávali obchodníci a panovník prijímal vyslancov z celého sveta. Tepnou mesta je rieka Zajazndeh, okolo nej sa v parkoch stretávajú rodiny, ktoré spolu piknikujú a tešia sa z popoludňajšieho chládku a tieňa pod stromami. Prechádzam bazárom, posedávam v čajovni, obdivujem krásu kresťanskej katedrály Vank. Pri vodnej fajke hublabubla a šafranovom čaji sa mladí pýtajú, prečo ma Irán také zlé meno v našej spoločnosti.

Záver cesty patrí hlavnému mestu Iránu. Teherán leží pod pohorím Elborz – je tu neustály ruch, autá trúbia a 12 miliónov obyvateľov a sa hmýri v tomto obrovskom ľudskom mravenisku. Je horúco a dusno, ja som však spokojný. Mesto skvelých historických múzeí, bazáru, kde prebieha tretina všetkého iránskeho biznisu. Ak si chcete oddýchnuť, jednoznačne odporúčam zájsť do palácov posledného šacha. Paláce nie sú veľké, ale skôr zaujímavé v detailoch s krásnymi záhradami. Perzskí záhradní architekti patrili už v stredoveku medzi najslávnejších. Každý si vie predstaviť Tádž Mahal a jeho rajskú záhradu. Postavili ju práve Peržania. Vychutnávam si posledné okamihy a odnášam si množstvo dojmov. Hodvábnou cestou cez mestá, púšte, kopce, cesty i necesty. Ostatní o Hodvábnej ceste počuli, ja som ju videl, zažil na vlastnej koži a veľkú časť prešiel. Oplatilo sa. 56 dní putovania a zážitkov.

Text: Martin Navrátil

www.odpolukpolu.sk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?