Surinam - zabudnutá juhoamerická exotika

Autor: Od pólu k pólu | 26.9.2014 o 9:45 | Karma článku: 6,02 | Prečítané:  1078x

Clarence Seedorf, Patrick Kluivert, Edgar Davids, Jimmy Floyd Hasselbaink... Že ich poznáte z holandskej futbalovej reprezentácie? A viete, kde majú svoje korene? Kde vyrastali? V Suriname? A to je kde? V Afrike?

Ak ste teraz siahli po atlase sveta, aby ste sa presvedčili, či taká krajina vôbec existuje, tak  vám pomôžem. Bývalá holandská kolónia leží v Južnej Amerike nad Brazíliou. Málo ľudí pozná tri malé, svetom zabudnuté krajiny, ktoré sa vedľa seba tisnú ako nechcené siroty. Francúzska Guyana, Guyana a Surinam.

Stojím práve na hranici medzi Francúzskou Guyanou a Surinamom. Za mnou vlaje nielen francúzska vlajka, ale aj vlajka Európskej únie. Keď som doteraz potreboval len občiansky preukaz, teraz je nutný pas. Vojak francúzskej légie v krátkych nohaviciach mi opečiatkuje pas a zaželá: „Bon Voyage!“ Nasadám na loďku, ktorá by neprešla žiadnou inšpekčnou kontrolou, a ja sa len modlím, aby tá kraksňa prežila plavbu cez širokú juhoamerickú rieku. Na druhej strane už nečaká uniformovaný colník. Miesto uhladenej uniformy ma čaká policajt s uterákom okolo pásu. Vraj sa práve okúpal a ukazuje na polorozpadnutú búdu, kde má prebehnúť oficiálna časť vstupu do krajiny. Jedna rieka, jedna hranica a ja mám pocit, že som vstúpil nie do krajiny, ktorá leží v Amerike, ale do Afriky. Africké rytmy, vône a hlavne africký prízvuk angličtiny.

Surinam bol od objavenia Ameriky do roku 1667 pod vládou anglického panovníka. Angličanom sa táto časť sveta nie príliš páčila a spravili obchod storočia. Vymenili územie na východnom pobreží Severnej Ameriky, ktoré dovtedy patrilo holandskému panovníkovi. Viete ktoré? Bývalý Nový Amsterdam, ktorý premenovali na dnešný New York.

A prečo pri vstupe do Surinamu máte pocit, ako keby ste boli niekde v Afrike? Holandská spoločnosť Západná India začala vyvážať do novej kolónie otrokov. Tí pracovali na plantážach, pestovali kávu a hlavne čaj. Ak by ste žili v 17. storočí v Európe a pili čaj, takmer určite bol odtiaľto. Kolónia nikdy príliš finančne nevynášala a ťažké chvíle zažívala po zrušení otroctva. Nik nevedel, ako zachovať už tak menšie zisky s takou lacnou pracovnou silou. Nakoniec prišla silná vlna emigrantov z Číny a z druhej veľkej holandskej kolónie – Indonézie. Druhá vlna prišla z Indie a Pakistanu. Preto dnes máte pri návšteve krajiny pocit, že ste všade, len nie v Amerike. Mix kultúr, náboženstiev, jazykov a hlavne gurmánskych špecialít. A aby toho nebolo málo, tak 16. storočí sem pápež vyhnal židov. Mal to byť ich druhý domov.

Mojím prvým mestom je exoticky znejúce Paramaribo. Ak sa sem vyberiete, nerobte si názor pri vstupe do mesta. Radšej zavrite oči a otvorte ich o 20 minút. To čo uvidíte, vám vyrazí dych. Mám ho nazvať ako najkrajšie juhoamerické mesto? Historické centrum plné krásnych drevených budov, ktoré snáď už ani v Holandsku nenájdete. Holanďania preniesli do džungle svoju, ale aj indonézsku kultúru, vystavali protizáplavové bariéry a ulice pomenovali názvami ako Onafhankelijksplein či Jodenbreestraat. Na brehu rieky Surinam tróni prvá kamenná stavba. Pevnosť, odkiaľ vyrážali debny čaju a kávy na európske trhy. Hneď vedľa je malá budova. Vraj to je parlament? A tamto sídlo prezidenta? Nič veľkolepé ako v iných krajinách. Dokonca nie je problém fotiť a stráž sa pchá do fotoaparátu. Hotel mám v jednej z historických drevených budov. „Turistov tu príliš neuvidíte, lebo keď už niekto letí takú diaľku, radšej chce vidieť Brazíliu alebo Argentínu,“ posťažuje si majiteľka hotela. Drevená podlaha príjemne vŕzga, za starým dreveným barom si dáte koloniálny drink gin s tonikom a staré obrázky vám navodia tú správnu atmosféru, keď Európania chodili len v bielych uniformách. Paro, ako nazývajú miestni svoje mesto, ktoré sa dostalo na zoznam pamiatok UNESCO, vás musí chytiť. Prvé mestské hodiny hneď oproti prezidentskému palácu sú stále pôvodné, súdna rada stále sídli v drevenej budove ako v 18. storočí. Živý skanzen. Stále sa vraciam na známe miesta a obdivujem zručnosť majstrov a remeselníkov. Budovy vás nútia zastaviť a obdivovať detail. Čím viac detailov, tým bohatší majiteľ.

A miestna špecialita? Tak niečo miestne tu asi nenájdete. Máte chuť na indonézsku kuchyňu či čínsku? Alebo indicko-pakistanskú? Alebo niečo z čiernej Afriky? Práve ten mix je taký surinamský!!! Začnite Soto Ayam z ostrova Jáva. Jemné kuracie mäsko s ryžou a vajíčkom natvrdo zaliate hovädzím vývarom. Len pozor! Je  šialene štipľavé! Potom odporúčam pakistanské kari s hovädzím mäsom. A čím to zaliať? Skvelé pivko Paro a tu je cítiť holandskú pivovarnícku školu. Každý deň máte niečo iné. Len si treba vybrať, na ktorú svetovú kuchyňu máte chuť. Ten mix kultúr sa prejavuje aj v architektúre. Kresťanská drevená katedrála stojí vedľa synagógy. Moslimská mešita vedľa hinduistického chrámu boha Šivu. Niečo, čo v Indii a v Pakistane príliš neuvidíte. Čo je tamten dym? V hinduistickom chráme na brehu rieky spaľujú svojich blízkych. Ako v indickom Váránasí.

A hlavne kvôli čomu sa chodí do Surinamu? Amazonský prales. Brownsberg. Divoká príroda Južnej Ameriky na dosah od hlavného mesta. Za takým pokojom by ste v iných krajinách museli cestovať hodiny, tu vám stačí vyjsť z mesta. Ľahký treking, kúpanie sa vo vodopádoch a fantastické výhľady na nekonečnú zeleň. Keď sa predierate pralesom a stojíte pod 40-metrovým stromom, cítite sa taký malý. Keď narežeš tento strom, dostaneš skvelé kalórie a dokážeš prežiť. Ak potrebuješ sladkú vodu, odtrhni túto stopku kvetu. Minimálne jeden krásny deň v pralese, ktorý je podľa mnohých krajší ako ten v Madagaskare či v Ekvádore. Alebo sladkovodné delfíny? Máte iba pár miest na svete a tu je jedno z nich. Pozeráte sa na gýčový západ slnka a keď sa slnečný kotúč dostane za horizont, prebudí sa prales. Všetko začne škriekať, vrieskať... Prales začne žiť. Sem-tam je zvuky pralesa počuť aj v hlavnom meste Paramaribo. Prales je na dotyk. Čo ma však prekvapuje najviac? Každodenný dážď, ktorý príde vždy na minútu presne. Objednávam si kávu za slnečného počasia, o päť minút sa zatiahne a prší, ako keby ste pustili sprchu na plný prúd. Dopíjam kávu z Bali a obloha je opäť jasná. Neveríte? Príďte sa presvedčiť!

Mojím sprievodcom je Mark. Považuje sa za Maroona, v preklade za černocha z pralesa. „Keď sa moji predkovia dostali do otroctva a násilne nás sem pred stáročiami dovliekli do Ameriky, niekomu sa podarilo utiecť,“ hovorí. Museli ísť veľmi ďaleko, hlboko do pralesa a tam vytvárali komunity. Černosi hlavne z Guinejského zálivu. Togo, Benin, Gabon... Každý si priniesol zvyky svojho kmeňa, jazyk, tradície. Budovali si v pralese svoje miništátiky a aby sa vedeli dohovoriť, vytvorili si svoj osobitný jazyk, ktorým dnes hovorí takmer 13 percent dnešného obyvateľstva. Okrem úradnej holandčiny sa tu dohovoríte čínsky, hindi, arabsky... Surinam je práve o tej rôznorodosti sveta.

Posledný deň nasadám do taxíka a smerujem do ďalšej krajiny. Guyany. Šofér je Ind a jeho rodina pestuje ryžu takisto ako na predhorí Himalájí. Majú svoje chrámy, svoj jazyk, ale považuje sa za Surinamčana. Stojím pred ďalšou mohutnou riekou, ktorá oddeľuje jednu krajinu od druhej. Opúšťam bývalú holandskú kolóniu s krásnym pralesom a jedinečnou kultúrou. Ak hľadáte bezpečné miesta, ktoré ešte nezasiahol turistický priemysel, Surinam je správna voľba.

Text: Martin Navrátil

www.odpolukpolu.sk

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?