reklama

Mali - bájne Timbuktu

Slnko zapadá nad riekou Niger, dievčatá robia večernú hygienu, ich mamy perú, rybári sa vracajú na pirogách domov. Neuveriteľná romantika v meste, ktoré chceli mať Francúzi za hlavné mesto Mali. Teraz je hlavným mestom Bamako položené 235 kilometrov na juh. Ségou je však oveľa krajšie, plné starých šarmantných koloniálnych budov, palácov. Francúzsky vplyv cítiť

Písmo: A- | A+
Diskusia  (3)
Obrázok blogu

Počúvame hudbu zosnulého Ali Farka Toure a Salima Keithu. Obaja geniálni umelci. Ali pochádzal zo šľachtickej rodiny, no všetkých deväť jeho súrodencov umrelo. On jediný silný ako osol – Farka – prežil. Salim je albínom, bielym černochom a už to samo o sebe je v Afrike obrovská stigma. Albínov tu používajú na woodoo rituály ako obeť.

Ségou založili potulní sufijskí učenci, takzvaní marabú, pôvodom pochádzajúci z Magrebu. Neskôr bolo Ségou 150 rokov centrom Bambarskej ríše pod vládou dynastie Kulubali až do francúzskej kolonizácie. Je známe ako mesto stromov na mydlo. Ovce a kravy tieto listnaté stromy radi okusujú. Z orechov stromu sa vyvára maslo šea a z tohto tuku domáci uhnetú gule veľkosti tenisovej loptičky a tie predávajú na miestnom trhu. Lepšie mydlo ste nikdy nemali.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Niger – čierna biela rieka

Belosi ju nazvali Čierny, no je čistejší a svetlejší než Kongo či Níl. Niger je treťou najdlhšou riekou druhého najväčšieho kontinentu (4200 kilometrov).

Pramení vo Fouta Djallon vo vrchoch Guinei, cez ktoré sme prechádzali, šinie sa pustým exotickým Sahelom, tu v Mali vytvára nádhernú vnútrozemskú deltu, po ktorej sa teraz plavíme do Djenne. Na hranici Sahary pri Timbuktu sa Niger ohýba a potom pri Bourem zasa stáča na juh. Slnko sa už skláňa k obzoru a my z našej lode pozeráme na nespútané vody mohutnej riek, po ktorej pirogy tak ako pred stáročiami vezú saharskú soľ do Mopti. Na tieto hodiny na vode nikto z nás nezabudne! Potom Niger tvorí hranicu medzi Nigerom a Beninom a zo Sahary vchádza do trópov, kde sa v nigérijskej delte vlieva do Guinejského zálivu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Djenné

Vojsť do Djenné je ako stať sa súčasťou rozprávky Tisíc a jedna noc. Doteraz bol pre mňa synonymom stredovekého mesta jemenský Hadramawt. Teraz ho vystriedalo Djenné. Nejde iba o najväčšiu hlinenú stavbu sveta, slávnu Veľkú mešitu. Ide o celé mesto, ktoré má energiu a nie je skanzen, ale živé, pulzujúce mestečko.

Djenné leží v úrodnej vnútrozemskej delte rieky Niger. Leží vlastne na ostrove a Vy sa sem musíte preplaviť kompou, čo je už samo o sebe veľký zážitok. Úrodné prostredie, ale pritom miesto bez zrážok dali možnosť vzniku tohto svetového skvostu (samozrejme UNESCO). Úrodná vnútrozemská delta uživí veľa obyvateľov. Inak aridné prostredie spôsobilo možnosť vytvorenia neuveriteľnej hlinenej architektúry. Budovy nie sú také vysoké ako hlinené mrakodrapy v Hadramawte. No sú rozsiahlejšie a hlavne mesto je oveľa živšie. Djenné bolo založené v 13. storočí a bohatlo na obchodoch s Timbuktu. René Caillie navštívil Djenné v roku 1828 a napísal o ohromnej mešite postavenej z hliny, kde smrdia výkaly lastovičiek a tak sa veriaci modlia na dvore. Vstup do mešity je dnes pre nevercov zakázaný. A to je pre nás výzva. A aj sa do mešity dostaneme. Tak ako je zvláštna zvonku je zvláštna aj zvnútra s úzkymi oblúkovitými tmavými chodbami s minimom svetla. No dvor mešity je krásny aj dnes. Je piatok, moslimský svätý deň a boháči mesta chodia vo svojich najlepších róbach. Slnko zapadá a my si vychutnávame atmosféru zo strechy okolitých domov. Djenné je cestovateľská pecka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bájne Timbuktu

„Ja by som tam nešiel," hovorí Herbert, majiteľ najlepšieho hotela v Segou. Žije v Mali vyše dvadsať rokov a jeho deti už vedia jazyk bambara lepšie než po nemecky. Do prdele, ďalšia negatívna sprava v puzzle s názvom Byť medzi prvými, ktorí sa opäť dostali do Timbuktu. Mulay sa tomuto nápadu braní už dlhšie. „Radšej rozšír program o dva dni u Dogonov. Ja som čierny, mne sa nič nestane, unášajú bielych. V Kidale sa opäť začala vojna, dnes bolo päť mŕtvych. A určite vieš o tých dvoch francúzskych novinároch, ktorých pred necelým mesiacom podrezali ako kozy..." 

Keď som pred rokom pripravoval tento program, v Timbuktu vládli islamskí radikáli. Keď muž išiel po ulici s cudzou ženou, zahrabali ich do piesku pred mešitou Sankore po krk a oboch ukameňovali. Zatvorili školy. Všetky. V meste, kde existovala preslávená univerzita od 15. storočia. Vedel som, že v kozmopolitom Timbuktu takýto režim nemôže dlho vydržať. Maťo Navrátil vtedy vyrazil na cestu a dostal sa do Mopti. Bola to v tej dobe veľká sláva a Maťo bol v danej chvíli ďalej než novinári. No ja som vsadil na to, že cesta sa o rok uvoľní. Mali, ktoré považujem za turistickú krajinu, sa pre mňa stalo výzvou. Predstavoval som si, aké je to byť v Timbuktu sám. Žiadne hordy turistov. Vraj sa tu domáci neznášajú fotiť. To by sa mohlo v takejto situácii zmeniť. Zažiť ešte ten ozajstný flair, keď pocestného v Timbuktu úprimné vítajú... Tak ako kedysi. 

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Soľ ide zo severu, zlato z juhu. Boh je tu pre všetkých. No tie neuveriteľné príbehy môžete počuť iba v Timbuktu.“ To mesto láka od nepamäti každého s dušou cestovateľa. Kedysi sa považovalo za najnedostupnejšie mesto sveta. A svoju magičnosť si zachovalo doteraz. Tričko I was in Timbouctoo and back s hrdosťou nosia tisíce. Ako hovorím, Tmbkt je turistické mesto, už to dávno nie je to, čo bývalo v devätnástom storočí - dá sa sem doplaviť po Nigeri z Mopti, dá sa sem v pohode doletieť. Dnes však nie. Lode pre turistov nepremávajú, civilné lety sú zrušené. Vyše dvoch rokov sa do Timbuktu nechodí. Domáci hovoria že tri roky nemajú žiadnych turistov. Prečo by sa to malo podariť práve nám, cestovke zo Slovenska? A prečo nie? Ešte pred mesiacom som si myslel, že to dáme. No situácia sa začala komplikovať. Zastupiteľské úrady Francúzska, Británie, Nemecka, Španielska neodporúčajú do Timbuktu vstúpiť, a nielen to, oni neodporúčajú vôbec do Mali cestovať. Mali je dnes tzv. červenou zónou. Čo s tým? Komu veriť?

Médiám a zastupiteľstvám serióznych štátov, alebo svojmu inštinktu a skúsenostiam? Bořek je právnik z Prahy a v Timbuktu bol trikrát a teraz sa tam chce so mnou dostať po štvrtý raz. „Luboši, ten Nemec z hotela ví prd. Tam se nic nedeje. Mam informace z první ruky, od mých tuaregskych přátel. Tam je úplná pohoda. To mesto ma neuveřitelnou atmosféru. Jinak bych se tam po čtvrté nehrabal. Na zdraví, na Timbuktu!" 

Musíme sa rozhodnúť. „Kto do toho ide so mnou? Všetky oficiálne informácie sú proti nám. Každým kilometrom, čo mierime na sever, sa náš partner viac a viac boji. Jeho šéf v Paríži dal od nás ruky preč taktiež. Nikto okrem Bořka tam neodporúča isť. Ja idem. Kto ide so mnou?" Partia samých statočných sa nedá zahanbiť, všetci do toho dobrodružstva idú. Arménske príslovie hovorí: mať a nemať milión sú rozdiel dva milióny. A podobne je to aj s tým byť a nebyť v Timbuktu. A tak vyrážame. Vstávame klasicky o pol štvrtej a o štvrtej vyrážame, v Mopti prebaľujeme do džípov, berieme iba základné veci, sme ľahkí a rýchli. Vyrážame. A stop, prvý check post, kde strávime viac než hodinu. Každý, kto vyráža smer Gao, dostane riadnu previerku. "Ste novinári?" pýtajú sa policajti. „Nie, nikto tam nechodí. Nikto," odpovedajú.

Na brehu rieky Niger
Na brehu rieky Niger 

V Douentza, ktorú 5. apríla 2012 dobyli Touarégovia, a kde vyhlásili na druhý deň slobodnú republiku Azawad, sa kolotoč opakuje. Šoféri, našťastie, vedia, kde je policajná stanica, ktorá vydáva povolenia plus máme budget na rýchlejšie napredovanie. Táto sranda ma stoji dosť neviditeľných peňazí. Napriek odhodlaniu nás kedykoľvek môžu otočiť s tým, že vstup pre civilistov je zakázaný. Kupujeme jedlo, vodu a bočíme doľava, na sever, okolo nádherných skál – na terénnu cestu križujúcu polopúšť. Stretávame konvoj malijskej armády. Po zuby ozbrojení muži na 4x4 s guľometmi sa z Timbuktu vracajú. Situácia je vraj pokojná, no v noci je tu zákaz vychádzania. To znamená, že nás po zotmení do mesta nepustia. Prejdeme check postom, míňame tanky a obrnený transportér a začínajú sa preteky. Cestu na ktorú som rátal desať hodín prechádzame za päť. Lietame až po strop áut, zapadávame a vytláčame džípy, meníme úplne roztrhané pneumatiky. A ja pozerám, čí sa na nás kolmo nerúti nejaký iný tereniak, alebo teroristi na nás nenastražia inú pascu. Terén je mi známy, strávil som v ňom tisícky hodín natriasania. V ušiach mi znie výrok zo Sudánu: Prepadávajú tu, iba keď prší.

Slávna mešita
Slávna mešita 

Čo mi to povedal podporučík malijskej armády pred chvíľou? Cesta je bezpečná, len nikde sa dlhšie nezastavujte. Nestojte vôbec. Frčíme na sever, polopúšť je stále suchšia, piesku pribúda, terén je čím ďalej, tým ťažší. Mame neuveriteľný medzičas a mne sa zdá, že stíhame. Posledných dvadsať kilometrov ideme mojím džípom na trojku, prevodovka je v kýbli. Keby sme zastali už sa nepohneme... a potom zastaneme. Keď sme zastali v prístave cez rieku Niger, museli nás odtiahnuť. Posledné kilometre sa mi však zdá, že som niekde v úrodnej delte rieky. Voda, voda, samá zeleň, tučný dobytok a tisíce šťastných detí. O púšti tu nemôže byť ani reči. Slnko zapadá a my sme stredobodom pozornosti v dedinke, ktorá vznikla okolo prístavu pre kompu. Maximálna romantika. Sme zničení, hladní, ale zatiaľ sa darí, od Timbuktu nás oddeľuje iba rieka Niger. Nádherný širokánsky s množstvom ostrovčekov a meandrov. Poloha Timbuktu je geniálna. Duny Sahary na severe a život prinášajúca rieka, po ktorej sa mohol od pradávna tovar prevážať. Mulay volá kompu, ktorá je na druhej strane rieky a zároveň volá šéfovi armády v Timbuktu. Sme s nim v kontakte, za doprovod do Timbuktu chcel stosedemdesiat eur na osobu plus kŕmiť a šatiť vojakov – no z toho sme sa nakoniec vyvliekli – a teraz od neho chceme, nech príde eskorta po nás k trajektu. Dve auta však chýbajú. Signál nie je. Musíme sa pre ne vrátiť. Slnko zapadá a s pribúdajúcou tmou sa mi vidina Timbuktu rozplýva. A sme tak neuveriteľné blízko... Ráno boli všade baobaby a kočovní Fulani v klasickej aridnej oblasti Sahelu. Teraz je okolo nás úrodná zem, ktorú by som tu naozaj nečakal.

Spanie pred Timbuktu
Spanie pred Timbuktu 

Obklopený tou krásou som nasraný a bezradný. Čo teraz? Byť v Timbuktu plnom armády je bezpečné. Byť mimo je strašne nebezpečné. Kde sa vyspíme? Opäť musíme meniť program, pôvodne som v Timbuktu chcel spať jednu noc, teraz prespime tu sedemnásť kilometrov od mesta, niekde pri rieke no, kým nás armáda príde ráno zobrať zabijeme kopu čašu a budeme musieť prespať ešte raz. Hotely v Timbuktu sú buď zatvorené, alebo plné. Známy hotel Le Colombe je celý vybookovaný pre OSN, v ostatných je armáda. No na hotel môžeme zabudnúť. Mulay, ktorý sa v Timbuktu narodil, je Songhajec, veľmi inteligentný a skúsený a vie o jednej vraj nádhernej pláži: „Urobím oheň, zoženiem matrace a deky, bude sa ti páčiť," presviedča ma. Borek hovorí, že on do Timbuktu ide, že ide teraz večer. Vysvetľujem mu, že ho na check poste zastrelia. Černoch zakričí čosi v bambara, a keď nepochopíš, tak strieľa. Zažil som už v noci namierenú protipancierovú päsť. Vtedy v Čade vytočený a večer už trosku podnapitý vojak kričal: „neviete, že v noci je zakázané šoférovať?" Šofér mal pancerfaust meter od hlavy, a aj keď bol černoch, zbelel. Prinútim Mulaya zavolať ešte raz do Timbuktu. Šéf armády je strašne vytočený: „jasne som povedal, čo máte robiť. Dodržte to. Keď sa vyberiete do mesta, spustime paľbu!" Potvrdilo sa, čo som hovoril. Ideme na pláž. Nemáme výbavu, celá ostala v Mopti. Urobil som školácku chybu. Mali sme si všetko zobrať. Doteraz bolo každú noc tropické horko, no dnes je tu saharská noc a ja ležím na studenom piesku, drkocem zubami a odháňam bzučiace komáre. Riziko malárie stúplo dnešnou nocou rádovo. Zaspávam nadránom s pocitom, že sa všetko dokašlalo, doriti. Od štvrtej som opäť pre zimu hore, černosi sú schúlení rozumne pri ohni, pomaličky posúvajú veľké drevo, aby vydržalo dlhšie horieť. Presuniem sa k ohňu a konečne je mi fajn. Mussa, ktorý strážil celú noc, mi podá sklenený štamprlík, kam mi ako ristretto nalial berbersky čaj. Voda je určíte z Nigeru, čaj je ukrutne sladký a neuveriteľné silný. Je to ako dúšok whisky, no proste je to zázrak.

Neustála hrozba útoku hrozí
Neustála hrozba útoku hrozí 

Rozmŕzam, pomaličky svitá a všetko je hneď iné. Máme nádherný flek. Piesková pláž na dune nad Nigerom, akurát vzdialená od brehu, aby sa sem nedostali krokodíly. Mám chuť sa vykúpať, no voda je studená. Ostatní sú hrdinovia, odhodlaní isť ďalej. Balíme, nasadáme do džípov, blížime sa k mestu, prechádzame kontrolami úplné hladko a o ôsmej už sedíme na raňajkách v hoteli Buctu v centre mesta. Sme TU. je to možné?

Pokračovanie nabudúde:)

Text Ľuboš Fellner

Od pólu k pólu

Od pólu k pólu

Bloger 
  • Počet článkov:  27
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Od pólu k pólu - aktuálne články z celého sveta a netradičných destinácii. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu