Dardželing, Sikkim, Bhután

Autor: Od pólu k pólu | 28.1.2014 o 9:45 | Karma článku: 5,58 | Prečítané:  1344x

Nad Indiou sa vznášal horúci opar, v tieni bolo 40 stupňov Celzia, rozpálení sme nasadli do terénnych áut. Práve sme dorazili do západného Bengálska, pristáli sme na letisku v Bagdogre, v severovýchodnej Indii, a cestujeme do Dardželingu, do prvej zastávky na našej ceste

Sila životaSila životaPavel Fellner

Dardželing

Stúpame do hôr, cesta sa kľukatí, vietor pofukuje, horúce pláne vyprahnutého subkontinentu sme nechali dolu pod sebou. Krajina okolo nás sa mení s každým kilometrom, vchádzame do pásma himalájskeho predhoria. Mestečká sa krčia popri ceste a úzkokoľajovej železnice, ktorá v 19. storočí zohrávala významnú rolu pri budovaní tejto oblasti. Výškomer ukazuje 2 200 m n. m. V minulosti do Dardželingu cestovali bohatí Briti z Východoeurópskej spoločnosti, najmä v letnom období, keďže v tejto horskej oblasti bolo vždy o čosi chladnejšie. Tu začal v roku 1842 doktor Cambell pestovať najznámejší a najlepší indický čaj Dardželing, takrečeno šampanské medzi čajmi. Dá si niekto za šálku? Samozrejme. Najprv sme ochutnali po dúšku z tohtoročného jarného zberu – Golden orange pekoe. V Dardželingu vo výške od 1 500 do 2 200 m n. m. rastie najjemnejší čierny čaj sveta a tu ho aj spracúvajú. Pravdaže, cena, ktorú zaň zaplatíte je primeraná kvalite. Neskôr sme vypili čaje z minuloročných jesenných zberov, plnšej farby a chuti, biely čaj, oolong... Zaspávam a v nose i v ústach stále cítim vôňu čajových lístkov.

Budíček skoro ráno. Vonku bola zima, obliekli sme si to najteplejšie, čo sme mali v batohoch, a vyrazili na Tigrí vrch, na miesto s najlepším výhľad na tretiu najvyššiu horu sveta. Svitalo. Ranná hmla sa pomaly dvíhala, ťažké mraky klesali do údolia, a odrazu sa pred nami zjavila Kančendžonga vo výške 8 658 m n. m, a predsa tak neuveriteľne blízko. Takmer na dotyk. Úžasný pohľad, človeku sa až tají dych.

Neskôr sme najvyššie položenou železnicou na svete dorazili do mestečka Ghum. Pre lokomotívu na parný pohon, súprava pripomínala skôr detský vláčik ako osobný vlak. Viezla nás popri úzkej hlavnej ceste a autá zastavovali, aby nedošlo k zrážke. Tu je človek vždy uprostred davu ľudí; Indovia, Tibeťania, Nepálci tu pokojne žijú spolu. Miesta je málo, a tak hinduistické chrámy postavili neďaleko budhistických svätostánkov. Dardželing je naozajstným rajom severovýchodnej Indie. Naša prvá Šangri-La.

Sikkim

Druhý najmenší indický štát, ktorý svojím tvarom pripomína palec, pripojili k Indii až v roku 1975. Leží uprostred strmých svahov himalájskeho predhoria, čo na východe presahuje hranice Bhutánu a na severe Tibetu. Hlavnou tepnou tejto oblasti je rieka Teesta a naše džípy sa pomaličky pechorili popri nej v husacom zástupe spolu s nádherne pomaľovanými indickými kamiónmi. V ten deň nás čakal ešte prechod hranice a vybavovanie zvláštneho povolenia na vstup. Pohraničná stráž preverovala či naozaj nemáme zbrane či nepašujeme drogy, alebo alkohol. Lebo alkohol je tu vďaka úľave na dani najlacnejší v celej Indii, a preto ho v Sikkime vo veľkom nakupujú ľudia zo všetkých kútov tejto rozľahlej krajiny, či už na veľké oslavy, ako je napríklad niekoľkodňová hinduistická svadba, alebo na iné príležitosti. No my sme prišli iba ako turisti, s veľkými fotoaparátmi, túžiaci po dobrodružstve, po zážitkoch a po kultúre tohto menej známeho regiónu.

Gangtok, hlavné mesto Sikkimu, si cestovateľa zaraz podmaní neuveriteľnou čistotou a priam čarovnou pešou zónou – Mahátmá Gándhí marg, také netypické na Indiu. Výborné bary a zjavne majetní obyvatelia, to naozaj nevypovedá o kastovom systéme indickej spoločnosti. Lanovka, čo spája dolnú časť mesta s hornou, bohužiaľ, práve nepremávala. Zasadal parlament, a tak ju kvôli bezpečnosti v meste zatvorili. Širokými cestami, nádhernými alejami i golfovým ihriskom mesto trochu pripomína Nové Dillí.

Došli sme pre dva prekrásne kláštory: Enčej, ktorý patrí najstaršej tibetskej budhistickej škole Ňingmape, prezývanej aj Červenočiapkovci, a Rumtek – najdôležitejší kláštor v celej oblasti, obývaný školou Karma kagjupa – Čiernočiapkovcami. Rozkol, ktorý sa v kresťanskom svete nazýva „západná schizma“, súbežná vláda dvoch pápežov, nastal teraz v tejto budhistickej škole. Na čele stoja dvaja najvyšší predstavitelia, karmapovia, a India, Čína i dalajláma sa nevedia dohodnúť, ktorý je ten vyvolený.

Kalimpong

Vyvrcholením prvej polovice dňa bol dobrodružný rafting na rieke Teesta. V noci pršalo a pereje boli tu i tam také prudké, že sme sa raz takmer prevrátili. Vraj aj Richard Gere, ktorý sem prišiel za budhistickým učením, Teestu splavil. Neskôr sme sa plní zážitkov opäť štverali, ako inak, do kopcov – pokračovali sme v našej ceste. Prešli sme hranice Sikkimu a Západného Bengálska a tešili sa na posledné a najindickejšie mesto na našej trase, na Kalimpong. Najprv sme zastavili v nádhernej botanickej záhrade s kaktusmi od výmyslu sveta, neskôr sme sa vybrali na trh a dali si čerstvú, ešte horúcu pakoru – opraženú zeleninovú fašírku v korenistom cestíčku červenej farby. A ďalšiu. A ešte jednu. Mňam. O niekoľko krokov ďalej babka korenárka namiešala Miške špeciálnu garam masalu – typickú indickú zmes korenia. Pridala však ešte čosi navyše: usmiala sa a žmurkla. Aj my ostatní sme si kúpili po balíčku. Našťastie sa zotmelo, inak by sme sa prechádzali po trhu ešte zo dve hodiny a naplnili pamäťovú kartu vo fotoaparátoch. „Nebude nám zle?“ spýtal sa niekto. „Vypálime červa,“ posmelil som ustráchanca, „dáme si indickú whisky.“ To bolo v pláne. Večierok v indickom bare vypálil skvele a neskoro v noci, natlačení v taxíku, sme pelášili do hotela. „Poďme spať, zajtra cestujeme do Bhutánu, bude to náročný deň,“ navrhol som. Ibaže to už Ďuro vytiahol cigaru a na stole sa zjavilo zo desať pív. Geniálna partia! Štvrtý deň cesty a prvá (veľmi decentná) žúrka. Aj toto patrí k zájazdu.
Na druhý deň sme vstali zavčasu a čakalo na nás prekvapenie: návšteva kresťanského kostola s freskami Ježiša v žltej čiapke, akoby patril ku Gelukpe, budhistickej škole, z ktorej vzišiel aj Jeho svätosť XIV. dalajláma. Obrazy vnútri kostola trochu pripomínali Gauguinove diela. Iba pár metrov od kostola stojí Krišnov chrám, ktorého steny zdobia epizódy zo života božstva – Krišna ako pastier oviec alebo vozataj zo slávneho hinduistického eposu Mahábhárata, prevtelenie boha Višnua. Príbehy hovoria o odvahe a udatnosti a v živote Indov sú dôležité aj dnes. Pred chrámom sme stretli naozajstného sádhua, svätého muža, ktorý sa vzdal svetského majetku, obliekol si šafranové rúcho, žije ako askéta a putuje po krajine. Význam tohto stretnutia si v tejto chvíli uvedomil len málokto. Fotili sme asi pätnásť minút. Nuž čo, turisti. Požehnal nám a my sme sa vydali na cestu v ústrety šťastiu, veď ako inak? Podvečer sme strávili na indicko-bhutánskej hranici v meste Phüncchogling. Tri dni v Sikkime a v severovýchodnej Indii naozaj stáli za tú štreku. Druhá Šangri-La – budhizmus, hinduizmus, kresťanstvo bok po boku, šťastní a usmievaví ľudia. Na chvíľu sme boli súčasťou tohto príbehu a tešíme sa na ďalšie dobrodružstvo – na Bhután.

Bhután

„Ako dlho to trvá do Thimpu?“ pýtam sa nášho bhutánskeho sprievodcu. Každý deň ráno sa spytujem na stav ciest. Stačí zosun pôdy na svahu a cestovanie sa predĺži aj na celý deň. „Cesty sú v perfektnom stave, asfaltky až k hlavnému mestu, žiadne zosuny, za štyri hodiny by sme tam mohli byť,“ odvetil. Ibaže naša cesta trvala deväť hodín. Vozovka bola v perfektnom stave, počasie ako z katalógu, fotoaparáty vyčistené, myseľ a duša v absolútnej pohode, žiadne dopravné zápchy ani havárie. Tak prečo sa každý presun predĺžil o tri až päť hodín? Tou pravou príčinou bol náš Dušan, ktorý s nevinným zato jasným úmyslom odfotiť a vryť si do pamäti každý meter cesty, naplno vychutnával každú minútu. Skalné zrázy, políčka, ľudia, domy, pevnosti na skalných upätiach, iné domy, iní ľudia, iný odtieň zelenej, potôčik, rieka, modlitebné vlajky a mlynčeky, kláštory, mnísi, mníšky, pohoda, úsmev.... toto nie sú len rozprávkové opisy na papieri. My sme v tejto rozprávkovej krajine naozaj boli. Scestovaná partia to pochopila hneď. Bhután treba vychutnať. Nemá zmysel naháňať sa a za každú cenu vidieť všetko. A čo vlastne je všetko? Zastaviť len tak pri ceste, ísť na hodinku na návštevu k miestnym, na kus reči s neuveriteľne krásnymi babičkami, rozdať deťom darčeky. Takéto hľadanie Šangri-La je hodnotnejšie ako cestovať na japonský spôsob (dodržať itinerár na minútu presne, zastaviť najviac na päť minút, lebo čas sú peniaze). Nájsť Šangri-La, je ako nájsť pravú lásku. Jednotlivcovi sa to môže podariť. Ale existuje miesto, do ktorého sa zaľúbia všetci, či muž, či žena, naraz, a dá sa nájsť? Nám sa to podarilo. O tom však neskôr.
Zotmelo sa a my sme prišli do Thimpu, hlavného mesta Ríše draka. Po koľajniciach ani stopy, v Bhutáne totiž dodnes nie je vlaková doprava, žiadne cestné mosty, teda pardon, v hlavnom meste je jeden. V celej krajine nemajú semafor. V Thimpu je jediná väčšia križovatka (zbiehajú sa tu štyri cesty), a tú riadi až do súmraku policajt. Po zotmení autá temer nepremávajú, nie je čo riadiť. Je tu božský pokoj a brechot psov pripomína skôr vidiek ako mesto. Nikto vás nezastihne mobilom, našťastie sem nedosahuje roaming. Bhutánsky kráľ povolil internet až v roku 2000 a v niektorých hoteloch majú aj počítače. Pomalosť internetu je ukážková, väčšinou sme sa vzdali úsilia pripojiť sa. Pomenovanie Bhután znamená Krajina hrmiaceho draka. Nám sa však zdá, že to je ten najpokojnejší a najmilší drak na svete. Nikto sa neponáhľa, nehnevá, nekričí. Každý sa usmieva, len dievčatá sú trochu hanblivé, keď ich fotíme. Nikto nepije, nefajčí (fajčenie na verejnosti je zakázané), chlapi nechodia opití domov, nie sú tu tuláci, bezdomovci. Ľudia milujú svojho dračieho kráľa Džigmea Khesara Wangčhuka a dôverujú mu. Veď prečo aj nie, keď vyrieši každý problém, aj keď by si s ním nevedela poradiť vláda ani parlament. Hoci od roku 2008 je štátnym zriadením parlamentná demokracia, kráľovo slovo má stále veľký význam. To on rozhodol, že krajina nebude hospodársky súperiť s inými. V Bhutáne nemerajú hrubý domáci produkt, ale hrubé domáce šťastie a to je oveľa dôležitejšie ako peniaze. Budhistická viera v tom kráľa i Bhutáncov utvrdzuje. Duálny systém svetskej a cirkevnej moci v krajine funguje takmer nezmenený od začiatku 17. storočia. Zaviedol ho tibetský láma žabdung Ňamgjal, ktorý zjednotil Bhután a dal stavať dzongy – pevnosti, čo chránili krajinu pred nájazdmi, a svetskú moc delegoval na „okresných náčelníkov“, dzongpönov. Dzongy boli a dodnes sú sídlom svetskej a cirkevnej moci. Architektúra dzongov je charakteristickou črtou kultúrno-geografického koloritu krajiny.
Bhutánskym národným športom je lukostreľba. Chlapi strieľajú do takého vzdialeného terča, že som ho voľným okom temer nevidel. Priznávam, mám asi 1,5 dioptrie, ale netrafil by som doň ani so samopalom. Zato Bhutánec sa postavil a s absolútnym pokojom zacielil. Nie však dlhšie ako päť-sedem sekúnd. Šíp bleskovo vyletel, nebola šanca ho postrehnúť, dokonca ani počas letu. Zrazu čosi zasvišťalo vzduchom a buch!, zásah. Úsmevy a potlesk. Šíp skončil v terči. Hrdý strelec odstúpil nabok a povzbudzoval súpera.
Do Punahky, zimného sídla bhutánskych vládcov, vedie cesta cez sedlo Dočhu-La. Mystické miesto so 108 malými stupami, čhörtenmi, na počesť padlých v jednodňovej sikkimsko-bhutánskej vojne. V deň nášho prechodu tam sedel hustý opar a čhörteny sa zjavovali a mizli v hmle. Celá táto oblasť patrí do národného parku a my sme sa kochali krásou fauny a flóry.
Punahcký dzong je pravdepodobne najkrajší v celej krajine. Stojí na sútoku dvoch riek, je zachovalý a zrekonštruovaný. Zakvitnuté koruny stromov a obrovské včelie úle nás v slnečnom objatí privítali v bývalom hlavnom meste Bhutánu. Energia, ktorá z pevnosti sršala, bola ohromujúca: mnísi študovali posvätné texty, pestrofarebne zdobené kláštory v areáli pevnosti, sediaci Buddha uprostred hlavnej chrámovej lode, bódhisatvovia, 108 sošiek budhov a učencov, večné koleso bytia, dordže, symboly svetské aj náboženské, svastiky a výjavy z Buddhovho života a z budhistickej mytológie, ako aj fascinujúce liturgické nástroje. Otázok je veľa a Khezang, miestny sprievodca, rozvážne zodpovedal všetky. Čo skôr? Fotiť, alebo počúvať výklad, či iba vychutnávať atmosféru? Našťastie máme veľa času, a to si užívame naplno.
Neďaleko Punakhy stojí chrám božského blázna, Drukpu Künleja. Založil kult plodnosti a sexu, ktorého symbolickým vyjadrením je mužský pohlavný úd. Ilustrácie falusov sú všade v okolí chrámu, dokonca aj na fasádach domov v dedine. Drukpa Künlej žil v 15. storočí, chodil po krajine, hlásal „novú“ filozofiu – žil neviazaným životom, popíjal alkohol a zvádzal ženy. Aj slobodné, aj vydaté. Keď mu dali požehnanie a posvätný náramok, nezavesil si ho na krk, ale na penis so slovami, nech zmocnie a obchádzajú ho choroby. Už takmer štyri storočia je jeho kult v krajine veľmi dôležitý a bezdetné ženy navštevujú jeho chrám. Dávajú sa požehnať dreveným falusom, aby boli plodné a zdravé. V našej skupine požehnali aj všetkých mužov. Prečo?!
Všetci sme sa tešili na vrchol nášho programu v Bhutáne, na Tigrie hniezdo, ktoré sa nachádza v najzápadnejšej časti krajiny za mestom Paro, v blízkosti posvätnej hory Čhomolhari. Vošli sme do doliny a vtom... najprv sme si to neuvedomili, len sme zastali a pocítili, že tu čosi je... dolina, rieka, hory, jaskyňa, most s modlitebnými vlajkami a mäkké slnečné lúče, ktoré jemne dopadali na malý kláštor na druhej strane rieky. Cítili sme však niečo, čo sme sa báli pomenovať. Každý to prežíval inak, a tak sme len stáli a mlčky fotili. Slovo nádherné nestačí na opis tohto zážitku. Ak toto nebola samotná Šangri-La, tak niekde na tomto mieste určite boli dvere do toho bájneho miesta. No nám nepovolili vstúpiť.
Počasie pod Himalájami je nepredvídateľné, a vôbec nie je isté, či uvidíte hory. Preto vždy vstávam pred východom slnka a idem sa pozrieť von, či vidno hviezdy. V toto skoré ráno bolo počasie dokonalé. Zobudil som Evu, Dušana, Peťa a Veroniku a v pyžamách a mikinách sme sa vyštverali na kopec nad hotelom. Pred nami sa ako v rozprávke vynáralo predhorie Čhomolhari. A potom v plnej kráse aj sama posvätná hora. Neskôr sa konečne vydáme k Tigriemu hniezdu, v tejto chvíli sme však uprednostnili hory v okolí. Priťahujú nás, tak ako Sirény gréckych námorníkov. Nepoblúdime? Zrazu sa cesta skončila a pred nami stála zrúcanina dzongu Drukdžel, ktorý chránil Bhután pred tibetskými nájazdmi. Neskôr, cestou k Tigriemu hniezdu, sme zastavili v dedine a plní energie pomáhali miestnym stavať dom z nepálenej hliny. Postup bol rovnaký ako pred stáročiami. Z tejto neuveriteľnej atmosféry nás vytrhol pohľad na hodinky. Hor sa na Tigrie hniezdo! Nech nám ho, preboha, nezatvoria. Na úpätí kopca sme osedlali kone, koňmo prešli dve tretiny cesty, až pod samotnú skalu s „hniezdom“. Povesť hovorí, že Padmasabhava, známy aj ako guru rinpočhe, na vrch priletel na tigrovi a meditoval v jaskyni. Neskôr na tomto posvätnom mieste mnísi postavili kláštorný komplex „zavesený“ na skalách. Srdce nám búšilo a slzy sa tisli do očí. Toto naozaj stálo za to. To najlepšie na koniec. Pre tieto zážitky sa oplatí žiť a cestovať.

Autor: Pavel Fellner

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?